Závislosť na alkohole a jeho duchovná príčina
Závislosť na alkohole je veľmi veľká téma. Zoberte si, že v určitom slova zmysle má dopad na život každého z nás. Jej základnou zložkou je potreba uniknúť od skutočnosti. Obávam sa, že aby som vôbec napísala tento text, bude to chcieť určitú dávku otvorenosti a pravdovravnosti. Takže bude to aj o mojom živote a o živote mojich blízkych. Ukážem vám, kde je tá hranica, kedy nemáte problém, kedy máte malý problém a kedy máte už naozaj na krajíčku, a to práve s ohľadom na psychosomatiku a vaše emócie. Ale poďme po poriadku.
Základným problémom je, že alkohol vo väčšine prípadov nevnímame ako hrozbu. V detstve vidíme svojich upnutých rodičov ako sa smejú a svojich strýkov a starých rodičov a priateľov svojich rodičov ako skáču šípky do bazéna alebo hrajú divadlo prezlečený v dámskych šatách. Alkohol sa podáva pri špeciálnych udalostiach, na oslavách, v krčme, kam môžu iba chlapi a kam nás otec pod prísahou mlčanlivosti prepašoval. Alkohol určitým spôsobom znamená dospelosť a paradoxne je presne dospelosť tým, od čoho vďaka alkoholu unikáme.
Dospelosť
Väčšina mladých dospelých popíja. Buď celý týždeň čakajú, kedy bude konečne víkend, alebo popíjajú aj počas práce. Obhajujú sa tým, že prežívajú priveľa stresu, alebo potrebujú lepšie a rýchlejšie tvoriť, prípadne sa uvoľniť od napätia. Svet sa jednoducho po poldeci alebo po jednom pive stáva znesiteľnejším. A tak to pokračuje aj roky. Človek svoje denné problémy a prežitky „splachuje“, snaží sa ich vymazať, odstrániť, no v skutočnosti nerieši ich príčinu. Je to ako keď máte zubný kaz a liečite ho analgetikami namiesto toho, aby ste šli k zubárovi.
V praxi to znamená, že žijete život, ktorý vám nalinkoval niekto iný – rodina, spoločnosť, politický systém, strýko, brat, priateľka, priateľkina mama alebo čo horšie, suseda od vedľa. Dopadajú na vás výroky ako „musíš si na seba zarobiť“, „musíš mať peniaze“, „musíš mať byt“, „musíš mať ženu“, „musíš mať deti“, „máš super prácu, nefrfli“, „nemôžeš si dovoliť odísť“, „už nemôžeš veci stále meniť, treba sa zastabilizovať“, „si taký alebo onaký, nikdy sa nezmeniš“ a vy čím viac vykonávate a plníte tieto požiadavky bez toho, aby ste sa nad nimi reálne zamysleli, tým viac padáte do priepasti.
Poviete si, že títo druhí majú pravdu, asi to vnímate zle, asi ste precitlivelý alebo nevďačný alebo neschopný. Prípadne im uveríte v tom, čo o vás hovoria. Uveríte, že si zaslúžite ich kritiku, ich nenávisť, ich zlobu, že musíte trpieť, že sa musíte nechať okrádať, klamať a ovládať. A tak sa zatnete a pokračujete ďalej vo svojej „roli“ nech je akákoľvek. Tlak silnie, silnie aj potreba vypnúť, oddýchnuť si od toho, vzdialiť sa, utiecť. Siahnete po poháriku. Úľava je okamžitá, problém bol odložený. V tejto chvíli máte problém, ale nemusíte byť ešte závislý. Ešte to môžete zmeniť, ešte si stále môžete uvedomiť, čo sa deje.
Pre závislosť je extrémne dôležitá emócia, s ktorou siahate po alkohole, prípadne emócia, s ktorou sa budíte ráno po jeho požití, kedy je mízéria života znásobená. (Upozorňujem, že toto si všimnete iba v počiatočných štádiach, akonáhle je závislosť rozbehnutá naplno, už alkohol potrebuje telo a to je omnoho zdĺhavejší proces liečby.) Takže reálne, čo cítite? Na to si musíte odpovedať sami. Osobne som mala v živote azda pol roka, kedy som pila denne, po večeroch, keď sa celá rodina odobrala spať alebo pozerať televízor. Prečo? Lebo som sa cítila prázdna. Zrazu ma nikto nepotreboval, nikto sa so mnou nechcel rozprávať, nemala som kam ísť ani čo robiť. Bola som nešťastná a bola som zúfalá a nepociťovala som radosť zo svojho života. Dala som si pohárik, potom dva, niekedy tri. Mala som dojem, že som vzlietla, mala som chuť tvoriť, alebo tancovať, rozprávať sa sama so sebou, s našimi domácimi miláčikmi, len tak som sa vybrala von, lebo bolo vidieť hviezdy. Znovu som mala pocit, že som to ja, to mladé dievča, ktoré je plné snov a vízií, ktoré môže skotačiť po svete a užívať si ho. A potom bum, že ano. Ráno som ledva vstala, dieťa do škôlky, nakŕmiť zvieratá, rýchlo do roboty, po robote do škôlky, upratať a navariť a vypočuť si všetkých naokolo a byť dobrá a dôkladná, byť nápomocná ale sebestačná, byť doma ale aj zarábať, byť žena ale aj muž, byť všetko, len nie nič.
Dospelosť je krutá, ak so sebou neprináša to, čo sme čakali – že sa nám otvoria všetky dvere a naskáču nám pečené holuby do úst. Dospelosť si vyžaduje pokoru. Dospelosť od nás požaduje prijatie života takého, aký je. Dospelosť od nás vyžaduje, aby sme sa vedeli rozhodovať a vedeli si zariadiť svoj život. Akonáhle však život nepríjimate, ak neprijímate samého seba, ak si myslíte, že tí druhí majú pravdu, dávate si jasne najavo, že ste nikto a nič so svojim životom nedokážete spraviť. Že ste len úbožiak, ktorý sa tu musí o všetkých postarať, ktorého azda život trestá, ktorý nemá právo povedať svoj názor alebo sa zariadiť podľa seba. Nechcem v tomto prípade znevažovať náročné životné situácie, to vôbec nie. Hovorím len o postoji, pretože vždy máte voľbu – zobrať život do vlastných rúk a kúsok po kúsku ho meniť tak, ako to cítite a potrebujete (alebo meniť seba a svoj pohľad na vec) alebo, tá druhá možnosť, je neprijať ani seba, ani svoj život a rozhodnúť sa z neho utiecť.
Zrelosť
Po rokoch utekania od svojho života, problémov väčších či menších rozmerov, sa dostávate do momentu, kedy je toho už naozaj moc. A to je druhá hranica, ktorú ak prekročíte, potom je vážne zle. Otázka je, prečo sa to zhoršuje. V prvom rade je to preto, že ste si vytvorili návyk úteku od problémov, to znamená, že neriešite nič, zatvárate oči, nechávate so sebou mávať ako s handrou, podvoľujete sa aj tomu, čomu by ste sa normálne nepodvolili. Už je to návyk a tým pádom vám to príde aj normálne, strácajú sa prirodzené hranice vašej osobnosti, máte pocit, že druhí majú na váš život také právo, aké si nárokujú, máte pocit, že ste bezmocný a tak ďalej. To všetko je však už len návyk, pretože ste dávno pradávno zabudli, kto ste a čo chcete a ako to ešte môžete ovplyvniť. A to vo vás vyvoláva, prirodzene, nenávisť. K životu i k tým, ktorí vám „ubližujú“.
Druhým problémom je, že veci, ktoré ste na začiatku neriešili, mohli mať vtedy ešte podobu malého orieška (alebo malého otravného dieťatka, ktoré sa neustále chce nosiť na rukách), ale za tú dobu, čo ich nechávate tak, veď nejako sa to poddá, nejako to možno odíde alebo čo, to má rozmery obrovkého orechovníka (prípadne 18-ročného dieťaťa, ktoré sa aj napriek pokročilému veku a váhe stále chce nechať nosiť na rukách). Záťaž, ktorá je na vás kladená tým, že ste ju nepodchytili v základoch, je neustále väčšia a väčšia. A na to, aby ste ju zvládali, neustále potrebujete viac a viac úniku. Potrebujete viac a viac alkoholu. Plus, teda, v tomto momente je prítomný návyk ako psychický tak aj fyzickým. Tu už v podstate ste alkoholik, hoci stále môžete byť alkoholikom funkčným alebo deštrukčným.
Deštrukcia
Zažila som v našej rodine oba prípady, hoci ak mám byť presná, jeden prípad je ešte stále aktívny a môže sa veľmi ľahko zvrtnúť do prípadu druhého. Funkčný alkoholik pije pre to, aby fungoval. Používa alkohol ako sedatívum alebo antidepresívum. Potrebuje sa uvoľniť po náročnom dni. Potrebuje mať zo života radosť. Potrebuje mať chvíľu pre seba. Takýto človek je opäť prepracovaný, frustrovaný, má dojem, že to nezvláda, že už to dlhšie nevydrží, že ho to všetko o chvíľu položí. A namiesto toho, aby riešil, ako z toho von, ako si uľaviť od povinností, ako zmeniť svoj postoj, ako vyhľadať odbornú pomoc, ako si vyjednať lepšie podmienky v práci, ako si nájsť prácu novú, ako sa presťahovať, ako sa nepresťahovať, ako si dopriať dovolenku, ako si zariadiť stretnutia s priateľmi, alebo čokoľvek, tak presne namiesto toho pije. Lebo nemá silu riešiť čokoľvek iného. Nedokáže si oddýchnuť a zároveň nedokáže robiť zmenu, lebo zmena predstavuje obrovský stres. V tomto momente je stále ešte šanca dať si pauzu. Ísť na liečenie. Hovoriť so psychiatrom. Venovať sa sám sebe. Chce to prekonať ten prvotný moment nepohodlia, ale dá sa to. Lebo inak…
Inak môže nastať alkoholický vrchol (Nohavicova teória alkoholického kopca). Akonáhle ho dosiahnete, nepomôže vám už nikto. Z psychosomatického hľadiska to znamená, že ste sa úplne vzdali svojej moci tvoriť. Odovzdali ste celý svoj život, svoje telo, to, čo ste vytvorili a vybudovali. Komu ste to odovzdali? Podľa toho, koho obviňujete za to, že ten život nebol podľa vás. Ak ste sa podriadili manželke, potom si hovoríte, že takýto život chcela, tak nech si to ošéfuje. Ak ste sa riadili spoločnosťou, potom si vravíte, že nech sa teraz spoločnosť stará o vás. Ak ste sa podriaďovali kritike, potom chŕlite nenávisť. Ak ste sa podriaďovali strachu, potom rozprávate ako blázon a hádate sa s démonmi minulosti. Každopádne, v momente, ako ste sa z toho kopca „rozhodli“ skočiť, „rozhodli ste sa“ zo života odísť. Ponechali ste za sebou iba svoju telesnú schránku a z určitej zvrátenej pomstychtivosti ste ju zanechali tam, kde bude najviac viditeľná pre tých, ktorí si ju „nevážili“ (väčšinou žena, deti, spoločnosť).
Koniec
Keď si prejdete tento článok etapu po etape, uvidíte v ňom bežného človeka s jeho nádejou, snami, s jeho čistotou, detinskosťou, naivitou a predstavami o lepšej budúcnosti. Uvidíte v ňom strach, neistoty, obavy o seba samého aj o svojich blízkych. Všimnete si, že takémuto človeku veľmi záleží na druhých, že je veľmi citlivý, láskavý a nápomocný, že je tu vždy pre druhých, že by sa aj rozdal. Zároveň však zistíte, že rovnakou mierou sa to tomuto človeku neopláca, alebo že si nedokáže ukrojiť časť či čas pre seba. Nedokáže a nechce požiadať o pomoc. Obetuje sám seba pre blaho druhých, pre fatamorgánu, ktorú vytvorila myseľ niekoho iného, komu on veril a dôveroval.
Všimnite si, ako to prechádza z lásky cez neistotu do potreby dokonalosti, do snaživosti, do zodpovednosti, do úpornej potreby dostáť svoju úlohu v tejto spoločnosti. Všimnite si, že je to ako červ, ktorý sa vám zavŕta do hlavy a vy máte pocit, že nie ste dosť dobrý, že to nedokážete, že toto nemôžete, že takto život nechcete, ale neviete ako to zmeniť. Keď neviete, zúfate. Keď zúfate, strácate motiváciu. Keď strácate motiváciu, strácate silu. Keď strácate silu, strácate lásku. Keď strácate lásku, strácate chuť žiť. Alkohol je únikom. Alkoholizmus je deštrukciou. Z milujúceho človeka sa stáva netvor, pretože si nechcel priznať svoju temnú stránku hneď na začiatku. Možno na začiatku bolo len malé „nejdem ti pomôcť opraviť strechu, lebo si chcem pozrieť futbal“, kdežto na konci je nenávistné „ja som tu bol vždy pre teba a teraz čo, teraz som ti na obtiaž? ale daj mi pokoj“.
Takže pozor. Alkohol je prítomný, alkohol je legálny, alkohol je prístupný a je veľmi ľahké a opojné ho užívať. Je to veľmi príjemná cesta ako uniknúť a môže byť nápomocný, ak je používaný ako dočasný liek. Vždy však majte na pamäti, že ak po alkohole pravidelne siahate, niečo nie je vo vašom živote v poriadku, niečo nejde prirodzene, niečo je potlačené a niečo chce von. To niečo spoznáte tak, že keď si vypijete, pocítite to. Zachyťte tú emóciu, ktorú potrebujete a nájdite spôsob, ako ju do svojho života zakomponovať tak, aby si tam našla stabilné a zdravé miesto. Niekedy stačí malá vec, zmena postoja, inokedy potrebujete dlhší čas. Ale verte mi, stojí to za to.
P.S.: alkoholizmus predávaný z generácie na generáciu so sebou nesie omnoho hlbšie témy, ako tie, ktoré sú tu popísané, a to najmä z toho dôvodu, že bol tento vzorec správania potvrdzovaný a odovzdávaný desaťročia až storočia. V takomto prípade treba pátrať, prečo bol program spustený úplne na začiatku u konkrétneho člena rodu a vo vašom živote riešiť to, že ho nemusíte opakovať.
Ak potrebujete pomôcť zistiť príčinu svojich vlastných zdravotných problémov, neváhajte sa mi ozvať. Prostredníctvom liečenia, výkladu kariet alebo práce s kyvadlom vieme na tom začať postupne pracovať a jednotlivé vzorce a presvedčenia pomaly rozpúšťať.