Anorexia je čím ďalej tým rozšírenejšia, a to najmä u mladých dievčat. Samozrejme, nevyhnú sa jej ani staršie ženy alebo chlapci, ale najviac sa spája práve s obdobím dospievania a vôbec s našou ochotou dospieť a schopnosťou popasovať sa s tým „dospeláckym svetom“.
Najľahšou odpoveďou na anorexiu je sebaláska. Spôsobuje ju nenávisť k sebe, nenávisť k životu, bezmocnosť a z toho plynúce zneužívanie zdravia. Ale bolo by to moc jednoduché zhrnúť to iba takto. Potrebujeme sa na to pozrieť trochu hlbšie, aby sme to pochopili. Spoza tohto všetkého totižto vytŕča strach – strach mladých dievčat a žien (alebo aj chlapcov) z toho, ako zvládnu svoj život. Boja sa, že nie sú dosť dobré, dosť pekné, že nedokážu to, čo sa od nich očakáva. Že nesplnia nároky svojho okolia a že keď dospejú (a to sa stane, veď ten čas nemožno zastaviť), tak všetci zistia, že nie sú „dosť“, že zlyhali. Určitým spôsobom upadajú stále do väčšej a väčšej neistoty, bezmocnosti. Nenávidia sa, že to takto majú a že s tým nevedia nič robiť. Zúfajú, necítia radosť, necítia zmysel, necítia svoju vlastnú silu. Cítia, že chcú zmiznúť (čo sa neskôr pretaví do toho, že „miznú“ pred očami).
Dôvodov, prečo sa upnú na vlastné telo, býva mnoho. Niekedy stačí hlúpa poznámka od spolužiaka, inokedy zavážia sociálne siete a pomyselný svet dokonalosti, inokedy prerastie chvíľkové nechutenstvo (depresia) do nezdravých rozmerov. U niektorých dievčat sa prebudí pocit, že keď už nič iné, tak aspoň svoje telo majú pod kontrolou. Postavia si pred seba cieľ = schudnúť a vytrvalo za ním idú. U iných zase namiesto kontroly prepukne sklamanie a spomínaná nenávisť. Nejedia, lebo nechcú, lebo tú stravu (= ten život) považujú za niečo hnusné a obťažujúce, niečo, čo nemôžu prijímať.
Čo je najhoršie, je to, že v prvých momentoch, keď sa choroba ešte len rozvíja a nikto o nej netuší, väčšina z týchto dievčat dostane od okolia pozitívny impulz, potvrdenie, že to, čo robia, je „super“. Lebo zrazu schudli, majú vyrysované svaly, matky sú hrdé, že sa konečne zaujímajú o stravu a doprajú si zeleninu, spolužiačkam sa začínajú kriviť ústa závisťou a tak ďalej. Keďže anorexia je diagnóza, a nie je to len dočasné nechutenstvo, tu sa dostaví ďalší faktor a tým je závislosť. Závislosť na kontrole, závislosť na druhých, na pozornosti, na uznaní, na podpore. Závislosť na tom, aby ich niečo zvonku „nútilo“ žiť.
Ako však chradnú, do popredia sa začínajú pretláčať emócie, ktoré dovtedy boli iba skryté. Zrazu ich vidia aj ich najbližší. Hnev, apatia, bezmocnosť, slabosť, znechutenie, nenávisť, pocit na vracanie, beznádej, zdesenie. No a v neposlednom rade sa dostaví ten najzávažnejší príznak – prestane menštruácia – dievča sa ďalej nevyvíja v dospelú ženu, ostáva „navždy dieťaťom“. Väčšina rodín si to všimne pomerne neskoro a začnú dievča ochraňovať, pomáhať, akoby bolo malé. Svojim konaním mu ešte viac dávajú najavo, že by malo zostať malé, že sa o seba nevie postarať.
Jediný, kto môže čokoľvek na tomto vzorci zmeniť, je dievča samotné. Tým, že sa rozhodne postaviť svojmu strachu zoči-voči a dospieť. Neznamená to, že strach jedného dňa zmizne úplne, ale bude sa postupne zmierňovať a tvorivá sila, ktorá v týchto dievčatách drieme, sa nasmeruje inam. Je preto veľmi dôležité nájsť si niečo, prečo sa oplatí žiť. Väčšinou to však musí byť niečo, čo súvisí s duchovnou cestou danej osoby, niečo, čo dáva tomuto dievčaťu skutočne zmysel, v čom môže byť sama sebou, za seba a tvoriť, prípadne pomáhať druhým, svetu, spoločnosti.
Viem, že nie je ľahké priznať si takúto vec. Prirodzene sem spadá aj otázka, prečo sa to stalo vám a prečo sa to nedeje niekomu inému? Veda má na to, prirodzene, svoje vysvetlenie, ale z pohľadu psychosomatiky a niečoho vyššieho, ak v to veríte, je to len a len o vašej životnej ceste a úlohách, ktoré ste sa rozhodli na tejto ceste splniť. Väčšinou, keď na tieto a podobné problémy nazerám v životoch ľudí, tak idem po troch pilieroch – po ich vzťahu so sebou (ich vnútorná sila, momentálne nastavenie, psychika, emócie, to, čo je teraz tu prítomné), po ich vzťahoch v rode (pretože rodíme sa do toho, s čím súznime, takže aj keď sa my chceme vyliečiť alebo zmeniť, tá pôvodná energia nás má tendenciu tlačiť späť) a po minulých životoch (tu ani nejde tak o konkrétne miesta a udalosti, ale o to pochopenie, prečo som si vybral túto lekciu – z pocitu viny, ako novú výzvu, ako ústrednú tému?). Vnímam to tak, že ak sa vám v živote stal tento problém, potom sa vám stal preto, že ho dokážete zvládnuť.
Ak však mám byť úplne úprimná, ak u vás už anorexia „prepukla“, tieto techniky by mali ísť ruka v ruke s tradičnými medicínskymi postupmi. Respektíve, najskôr treba dať „dokopy“ veľakrát telo v tom fyzickom svete, postaviť ho na nohy, pozviechať ho, dodať mu vitamíny a minerály. Liečenie prostredníctvom reiki alebo SRT, rodinných konštelácií či akýchkoľvek iných techník, vie byť excelentné, ale musíte mať vôbec silu ich podstúpiť. Preto vám sem na záver prikladám tri stránky, na ktorých nájdete podporu a pomoc od tých, ktorí si anorexiou prešli a dlhé roky sa tejto téme venujú: www.chutzit.sk , www.anabell.cz, www.ip-cko.sk. Určite sa na nich obráťte, ak cítite, že máte problém vy alebo niekto z vašich blízkych. A keď nájdete silu a chuť pozrieť sa na to, prečo sa vám tieto veci stali, čo je za tým z toho duchovného hľadiska, určite mi napíšte, rada to spolu s vami pozriem a preliečim.