Aj keď sa Alzheimerova choroba týka starších ľudí, niektoré výskumy už teraz dokazujú, že látky, ktoré v mozgu spôsobujú upchávanie ciev, sa začínajú hromadiť v omnoho skoršom veku, a to okolo 15-20 rokov. Čo by podporovalo aj hypotézu psychosomatiky, že Alzheimer je vlastne našou túžbou po úniku z tohto sveta. Takže čo sa v nás deje, a čo sa v nás deje dlhodobo, keď to končí takto?
Pamätám si na prípad zo vzdialenej rodiny, ktorý ma veľmi zaujal pri jednom klientovi. Jeden zo starých rodičov mal Alzheimera a jeho manželka sa o neho starala. V štádiu, kedy už nauzaj častejšie zabúdal, mal tendenciu kričať na túto manželku, kto je a prečo tam je, že ona určite nemôže byť jeho žena, lebo on by si takúto ženu nikdy nevzal, že on miloval tú svoju (meno si nepamätám), s ktorou sa plánovali vziať a s ktorou určite sa aj vzali a dodnes spolu žijú. Keď sme s jeho príbuzným pátrali po tom, čo sa tam stalo, tak naozaj, bola to láska jeho života, ale opustila ho a on veľmi dlhú dobu týmto rozchodom trpel. Potom sa však zamiloval do svojej súčasnej ženy a žili spokojný život. Vôbec by sme sa k tomu nevracali, nebyť toho, že sa sám presne do tohto obdobia vracal.
Podobnú skúsenosť mali aj ostatní klienti so svojimi rodičmi, ktorí žili v realite dávno zabudnutej, napríklad v období chlapčenských hier, kedy sa sedelo na zemiakovej brigáde a fajčili cigarety a popiskovalo sa na baby a nič nebolo ešte vážne ani dôležité, bola len chlapčenská radosť, kamarátstvo, dobré, bezstarostné časy. Prvá príčina Alzheimerovej choroby tkvie presne v tomto bode. Že sa stalo v našom živote niečo, čo nie sme ochotní prijať. A tá neochota je tak veľká, že máme tendenciu dlhodobo sa k daným momentom vracať, žiť v nich, uniknúť zo súčasnej reality, ktorá nie je natoľko uspokojivá, aby prebila oné nádherné spomienky.
Príčina druhá
Druhá príčina má pôvod podobne v niečom, čo nás silno citovo zasiahlo, ale tentokrát to nebolo o tom, že niečo bolo nádherné a to ostatné je už len fajn, dobré, pekné, vlastne super, ale niečo tomu chýba. Druhá príčina v sebe nesie nenávisť, hnev, nepochoponie a znechutenie. Že sa veci stali, ako sa stali, že prežívame život, ktorý žiť nechceme, že sme s ľuďmi, ktorých nemáme radi, alebo ktorí nedávajú lásku nám, že sme stratení, pomätení, že nechceme už nikdy takto žiť. Je to určitým, veľmi malým, spôsobom taká duchovná sebevražda, kedy si síce fyzicky nijako neublížite, lebo žijete vlastne radi, ale utrpenie mysle je tak veľké, že máte túžbu ho vypnúť. A aby ste ho vypli, musíte odpojiť celkovo systém.
Dlhodobým premýšľaním týmto smerom sa skôr či neskôr môžete dostať do štádia, že si uvedomíte, že už máte dosť rokov a svoj život ste premrhali v nespokojnosti. A toto vedomie, ten stret toho, že už vlastne nemáte poriadne čas a ani silu zažiť to, čo ste celý ten čas zažiť chceli, vás privedie k Alzheimerovej chorobe. Naozaj si to len na chvíľu predstavte. To zúfalstvo. Každým dňom odkladáte, vytesňujete, hovoríte si, že neskôr, nabudúde. A jedného dňa sa prebudíte a uvedomíte si, že už nemáte čas ani možnosti na to, aby ste skutočne začali žiť, lebo ste na prahu toho, čomu sa hovorí smrť.
V tomto momente sa u Vás na starobu, alebo aj skôr, začnú prejavovať deformácie, ktoré majú skôr nenávistný, paranoidný a hnevlivý charakter. Pod nánosom choroby sa začnú vyplavovať veci z podvedomia. Stále vládne teória, že ten človek nie je sám sebou, ale ja mám osobne veľakrát pocit, že toto je presne to, čo si celý čas myslel a potrebuje sa „odpojiť od seba“ na to, aby to mohol vyjadriť, aby ho to prestalo zožierať zaživa. Následne to začne byť také opojné, také oslobodzujúce, že nechá za sebou iba svoju telesnú schránku a to, čo sme z neho poznali, je preč.
Príčina tretia
Povedala by som, že táto príčina je azda najčastejšia a zároveň v sebe spája aj príčinu prvú a príčinu druhú. Ibaže tu je spúšťačom naozaj až staroba a uvedomenie si, že život vám ušiel pomedzi prsty. Toto sa môže stať aj v prípade, že ste prežili život spokojný a pekný. Ale je tu stále to uvedomenie, že končí. Zbierajú sa všetky tie skutočnosti ako chradnúce zdravie, izolácia od spoločnosti, strácajúci sa význam a podstata bytia v rámci nejakého rodinného kruhu a komunity. Tu by som povedala, že je základnou prapričínou strach zo smrti alebo samota a nepotrebnosť. Pretože si to uvedomte, že od začiatku nášho života sme začlenení do systému. Možno prvé tri roky nie, ale to sme aj tak s matkou, niekto sa o nás stará, chráni nás. Potom škôlky, školy, práce, stále sme v systéme. A potom nám jedného dňa spoločnosť povie, že „vďaka za tvoj čas, môžeš ísť do dôchodku“. Aj keď si predstavujeme, že je to vyslobodenie, mnohí to nezvládame práve najlepšie.
Prečo? Muži majú problém, že už nikomu nerozkazujú, nezarábajú peniaze, nemajú líderskú pozíciu, nemajú postavenie, status, sú nikým. Ženy majú problém, že deti sú veľké, odišli z hniezda, len občas sú potrebné, ak majú vnúčatá, ale aj to sa v dnešnej dobe posúva. Plus je to iný pocit, pretože nič netvoríte, skôr slúžite občasnej pomoci. Zároveň sami čím ďalej tým viac potrebujete pomoc. A čo je najhlavnejšie – čo je pred vami? Doteraz sme to vždy vedeli, spoločnosť nám to povedala. Zo školky pôjdeš na základnú školu. Mali sme strach, ale tešili sme sa, že budeme veľkí. Potom na strednú, super. Potom na vysokú, budeme dospelí. Do práce, budeme žiť svoj život. Potom založiť rodinu, mať deti, kúpiť nehnuteľnosť, zabezpečiť sa. Vydať deti, mať vnúčatá. Aký je ďalší cieľ, ktorý vás napadá, že spoločnosť nastavuje? No jednoducho – potom ideš do dôchodku a čakáš na smrť. Taký je fakt.
Ak sa človek nezamýšľa počas svojho života nad vecami, nad sebou, nehľadá, nekreuje, len „slepo“ nasleduje systém bez nejakého vlastného angažmá, tak toto je ten systém, ktorý má nastavený. A nikto mu nepovie, čo má robiť na tom dôchodku. V prípade že si nenájde niečo vlastné, niečo, čo ho baví, kde je užitočný, kreatívny, tak chradne. Zároveň si tým čím ďalej tým viac uvedomuje, že už nemá moc kam napredovať a čo ešte začínať, lebo mu začína byť čím ďalej tým viac jasné, že cieľová rovinka je tu každú chvíľu. Kúpi si psa? A čo sa s ním stane, ak sa jemu niečo stane? Má peniaze na investície? Má silu na cestovanie? Kúpi si niekto jeho výrobky? Má silu tvoriť a plniť objednávky? Má silu naháňať zákazníkov? Z nášho mladého pohľadu si to vieme len ťažko predstaviť a pýtať sa na to tých, ktorí sú v danom veku nemá zmysel, lebo tých ľudí len vydesíte. Ak neboli zvyknutí hovoriť o takýchto veciach, alebo neboli to psychológovia, tak vám nepovedia veľa. Jediné na čom sa zhodujú je to, že mali viac žiť a že jediná možnosť ako sa vysporiadať so smrťou je nemyslieť na ňu.
V neskorom štádiu života je Alzheimer jednoducho o tom, že človek nechce vidieť chradnúť seba, nechce sa hanbiť za seba, nechce vnímať, ako na neho pozerajú jeho deti, že on neni pri sile, že sa o neho musia starať, nechce vedieť, že umiera, nechce vedieť, že život končí. Proste sa odpojí skôr. Aby aj tá smrť bola pre neho znesiteľná.
Čo teda s tým?
Asi nedokážem povedať, čo s touto chorobou môžete robiť v prípade, ak už prepukla, ale môžem poradiť, čo s ňou robiť v prípade, že sa jej chcete vyhnúť. A rady sú to jednoduché a pritom veľmi náročné – žite život taký, aký ho chcete mať. Žite život naplno. Život je prikrátky na to, aby sme sa prispôsobovali neustále a čakali, že jedného dňa už budeme slobodný, šťastný, že raz to príde. Lebo takto odkladáme svoje šťastie a keď konečne príde ten čas, keď po nás nikto nič nechce, možno budeme tak vyšťavení, že nebudeme od seba chcieť nič ani my. Je veľmi dobrá kniha od Bronnie Ware, ktorá písala príbehy o tom, čo ľudia pred smrťou najviac ľutujú, pretože to bolo to, s čím pracovala posledných niekoľko rokov. Táto kniha vám môže byť výbornou inšpiráciou, ako žiť tak, aby ste neskôr nemuseli ľutovať a schovávať sa, odpájať sa od života, ale aby ste odišli s radosťou, ľahkosťou a vďačnosťou.
Všetko sa deje v súlade s mojim najvyšším dobrom. Všetko sa deje v správny čas, v správnej chvíli a v tej správnej forme práve pre mňa. Žijem s radosťou.
pozitívna afirmácia