Artróza podľa odborných článkov najčastejšie postihuje veľké kĺby (napríklad kolenné kĺby) a rozvíja sa vo veku nad 65 rokov. Vzniká tým, že kĺby sú dlhodobo zaťažované, preťažované a chrupavky tým pádom opotrebované, čím sa postupne ale isto poškodzuje aj samotná kosť. Je zaujímavé, že sa tak deje po dlhom období, v podstate nenápadne, a choroba vyzerá, že je dôsledkom „bežného života“ a nejakých tých predispozícií. Lenže nie je. Je reálne dôsledkom preťaženia.
Pod preťažením si mnohí z nás predstavujú nosenie nadmerne ťažkých vecí. Lenže my si to potrebujeme preniesť do duchovnej roviny a vnímať to preťaženie z tohto uhla pohľadu. Čo preťaženie znamená? Preťaženie znamená, že nesiete niečo, čoho je priveľa a čo vám neslúži, čo vás brzdí, čo vám zabraňuje v pohybe, rozvoji a raste. Preťaženie znamená, že by ste sa mali zbaviť niečoho, hodiť niečo cez palubu, vzdať sa niečoho, nelipnúť, opustiť, odpustiť a ísť ďalej bez zbytočného bremena. V bežnom živote je to pomerne ťažké rozpoznať, najmä ak ste v jednom kole a žijete tak dlhé roky.
Kde to celé vzniká?
Artróza predstavuje duchovnú deformáciu, chybný postoj k veciam, k udalostiam, k životu, častokrát bez uvedomovania si tej prapríčiny alebo akéhokoľvek dôvodu. Takýto človek býva väčšinou slepý voči tomu, čo sa deje, vidí obraz bezprávia, bolesti, zlosti a ústupkov. Dlhodobo sa snaží fungovať tak, ako by fungovať mal bez ohľadu na to, aby dal priestor zamysleniu sa nad tým, čo robí a prečo to robí. Tí druhí mu neustále pripomínajú, kým ho chcú mať, kým ho vlastne „nútia“ byť. Niekde vo vnútri si možno uvedomuje, že to nie je to, čo chce. Ale duša je umlčaná tým, že je toho teraz veľa, že teraz sa musí toto a potom tamto, že teraz neni na ňu čas, volanie bude vypočuté neskôr. Lenže volanie nebude vypočuté nikdy. Tým, že choroba vzniká väčšinou až v dôchodkovom veku, myslím si, že je to spôsobené viacerými faktormi. Prvým z nich je to, že odchádza z tohto sveta naša pôvodná rodina a my sa akosi už nemáme komu „spovedať“ za svoje správanie. Na strane druhej si začíname uvedomovať, ako sme prežili svoj život.
Ostávame s hrôzou sedieť a zisťujeme, že sme obetovali seba pre to, aby sme niesli bremeno druhých ľudí. Aby naše sebestačné deti dostali každé ráno raňajky do postele. Aby náš manžel nemusel po osemhodinovej šichte v práci ešte umývať riad. Aby sme mali pekný byt či dom, ktorým sa môžeme pochváliť. Aby sme mali auto, ktoré nevypadlo z módy. Aby sme rodičom dokázali, že sme dosť dobrý a že im zabezpečíme peknú starobu. Aby sme dokázali šéfovi, že si zaslúžime svoj plat a preto sa derieme na 120 %. Aby sme kolegom ukázali, že sme kolegiálni, a tak za nich vybavujeme veci nad rámec našich kompetencií. A je toho omnoho viac za tie roky. Nielen vo fyzickej rovine. Častokrát práve v tej duchovnej. Nepracujeme na sebe, nezamýšľame sa, ideme na autopilota, bez otázok prijímame rodinné vzorce, kliatby, prekliatia a záťaže. Len aby bolo všetkým dobre. Len nám dobre byť nemusí.
Nedeje sa to v súčasnej dobe len starším ľuďom. Objavujú sa prípady mladých ľudí, ktorí tento tlak nezvládajú a namiesto toho, aby niečo zmenili, nechávajú ten tlak ďalej prichádzať a drťiť ich. Preto sa o artróze hovorí aj ako o duchovnej deformácií, pretože takýto človek, hoc je vnútorne veľmi silný, nedokáže / nechce použiť svoju silu na to, aby čokoľvek na svojom postoji zmenil. Deje sa mu to, akoby zapadol do bahna a namiesto toho, aby z bahna vystúpil sa týmto bahnom nechá pohltiť, až z neho vznikne akási socha z pálenej hliny, v ktorej len pri veľmi silnom sústredení počujete kvíliť skutočnú podstatu, srdce a dušu (, ktoré prosia o pomoc). Inak, naozaj, táto choroba postihuje dosť silných a odvážnych ľudí, pretože nikto iný by si toho počas života dobrovoľne toľko na plecia nenabral. A rozvíjať sa začína v produktívnom veku, kedy sme najsilnejší. To je teda aspoň jedna dobrá správa. Už len využiť svoju silu vo svoj vlastný prospech, rozvoj a rast.
Prvopočiatky choroby
Artróza je často prítomná u potomkov, pre ktorých ich rodičia mali pripravený osud ešte pred narodením. Napríklad ide o deti vrcholových športovcov alebo vysoko postavených profesionálov, ktorí túžili po tom, aby deti prevzali štafetu a šli v ich šľapajách, alebo to po týchto deťoch chcela spoločnosť. Potom sú tu deti tých, ktorí mali nejaký sen, ale kvôli deťom si ho splniť nemohli, pretože ženy otehotneli primladé a prerušili kariéru alebo muži museli obetovať svoju kariéru pre prospech a budúci profit dieťaťa, ak žena mala lepšie platenú prácu alebo sa muž lepšie rozumel tomu, čo dieťa riešilo (napríklad tenis, lyžovanie atď.). Ale toto je len jeden z mnohých príkladov. Na týchto deťoch totižto leží nielen ich šťastie, ale šťastie ich rodičov a dokonca aj šťastie celého rodu a celej spoločnosti. Túžba po úspechu, egu, prestíži, uznaní, peniazoch. To všetko ich drtí a núti k vyšším a vyšším výkonom. Až si teda „uženú“ artrózu v čase, kedy by si mohli užiť „slobodu na dôchodku“.
Ďalej tu však máme úplne „bežné“ prípady „bežných“ ľudí. Otcov, ktorí v mene toho, aby uživili rodinu pracovali dlho do noci a pod tlakom a stresom sa sami nútili k tomu, že musia zarobiť viac, ešte viac, ešte viac, lebo deti nemôžu na štátnu školu, ale na súkromnú, potrebujú značkové oblečenie, autá, vlastné domy do budúcnosti atď. Potom sú tu matky, ktoré postavili šťastie detí pred svoje, šťastie rodiny pred svoje, šťastie manželov, matiek, kamarátok a všetkých naokolo, pred svoje pohodlie a šťastie. Toto sú ľudia, ktorí sa obetovali z vlastnej vôle pre niečo, čo im prišlo ako niečo, čo je to dobré, to hodné rešpektu a uznania. A často to ani nebol pritom ich vlastný súd, bol to súd, ktorý prevzali od svojich rodičov a svojich predkov. Preto ich tak silno drtí. Keby bol aspoň ich, zvládli by ho. Ale ak je cudzí, je to peklo žiť. Bez srandy. Osobne sa v týchto prípadoch divím skôr tomu, že to telo tak dlho udržalo ten nápor a nezosypalo sa omnoho skorej. Takýto človek je v skutočnosti veľmi silný, pevný a rozhodný. Preto sa mu prejavila práve táto choroba.
Čo s tým?
Na artrózu treba nahliadať s ohľadom na miesto, kde sa nachádza, pretože tam, najmä v tom vyššom štádiu, je potrebné v prvom rade fungovať čo možno najlepšie, nie vždy sa dá dopátrať k príčine a zmeniť ju, pretože sa na danú príčinu nabalilo minimálne 20 – 30 rokov, ak nie aj 50 rokov toho istého podporujúceho správania, skúseností a vzorcov. Podľa miesta postihnutia potom môžeme vidieť, čo presne sa stalo / deje a prečo problém vznikol.
- kĺby prstov – vypočítavosť, nervozita, neochota tvoriť, strach z tvorby, strnulosť v názoroch a myšlienkových pochodoch, ktoré nás vedú k činom
- lakte – pocit utláčania, neustále uhýbanie sa a prispôsobovanie sa druhým
- chrbtica – rodová záťaž, preberanie záťaže druhých ľudí, snaha zavďačiť sa, ale neschopnosť prijať reakciu
- bedrá – strnulosť v živote, neschopnosť rásť, príliš veľa kritiky, neopätovaná láska
- kolená – prílišná pokora alebo extrémne málo pokory (špeciálne neochota podriadiť sa rodičom, autoritám, prijať svojich rodičov a celý rod)
- päty – nechuť žiť v tomto živote a v tomto svete, silný pocit nespravodlivosti a nestability
V prípade artrózy je teda osud „nezvratný“, ale dobrá správa je, že môže dôjsť k uvoľneniu a najmä zmiereniu sám so sebou, so svojim životom a so svojim rodom. Preto je dobré na tom pracovať, aj keď máte pocit, že sa nič vlastne nezmení. Zmení sa, veľa. Zmení sa váš postoj k životu, k druhým ľuďom, k sebe. Budete omnoho viac milujúcim a empatickým človekom. Budete omnoho viac citlivý. Budete tu pre druhých vo svojej skutočnej podstate a láskuplnej kráse. Dáte im dar. Veľký dar. A sebe jeden tiež – neuženiete si k artróze aj nejakú ďalšiu chorobu tým, že budete dôvody jej vzniku prehliadať a ďalej sa hnevať na celý svet okolo vás.
Ak ste ešte mladí, žite podľa seba, v súlade so sebou, s rešpektom a úctou k druhým i systému. Pracujte na sebe, pracujte na pochopení, pracujte na svojom raste a prečistení toho, čo vám viac neslúži. To je najlepšia cesta ako sa vyhnúť chronickým zdravotným problémom, ale aj iným. Žiť v láske.
„Som ochotný prijať zmenu. Som ochotný prijať seba.“
pozitívna afirmácia