Dnes nechcem príliš mudrovať, pretože táto téma je extrémne citlivá ako pre mňa tak pre ľudí, ktorých sa týka. Nie je práve ľahké povzniesť sa nad to, ak máme s autizmom úzky kontakt a už vôbec nie je príjemné o tom počúvať od cudzích, nezainteresovaných a „neznalých“. Čo však dnes chcem urobiť je to, že vám chcem ponúknuť iný pohľad na túto poruchu, chcem vám ukázať, čo sa za ňou môže skrývať z duchovného hľadiska a čo vás chce naučiť.
Na autizmus budem nazerať z dvoch uhlov pohľadu, pretože jedna vec je tá, keď si autizmus vyberiete ako duša, a teda ste tým, kto autizmus má, a druhá vec je, keď ste tým, kto s týmto človekom prichádza do kontaktu, kto takéto dieťa vychováva a čo sa presne medzi vami deje. Vlastne sú tu tak tri až štyri kategórie, ktoré by sme si mohli pomenovať – matka, dieťa (alebo teda autista), člen rodiny, člen skupiny. Pôjdeme po každej skupine zvlášť, aby sme si odhalili, prečo práve vy ste prišli s týmto postihnutím do kontaktu a prečo v tejto roli.
Autista
Duša si autizmus môže vybrať už pred narodením ako skúsenosť, skúšku alebo ako obetu pre druhých členov rodiny. Ak sú tu nejaké karmické väzby, potom ide o pomoc alebo o to, že duša sa potrebuje očistiť od nejakej karmy. Napríklad si môžete predstaviť, že v minulom živote bol autista rodičom, ktorý svoje deti nemiloval, opustil, mal postihnuté dieťa a to zavrel do ústavu, obvinil svoju matku z hystérie alebo psychickej poruchy len preto, aby sa jej zbavil a získal dedičstvo, prípadne mohlo ísť o príbeh toho, ako človek svojim egocentrizmom pohŕdal postihnutými, šikanoval ich, nenávidel, posmieval sa a strpčoval im život. Do tohto života si teda vyberie cestu pokory, pochopenia, prípadne aj ospravedlnenia.
Keď si vezmete, čo sa o autistoch hovorí, tak čo sa im v živote deje? Ťažko nadväzujú očný kontakt, netúlia sa, nemaznajú, nereagujú na svoje meno, mávajú záchvaty kriku, potrebujú rutinu, svoje zvyky, vychodené koľaje, ich okruh záujmov a spôsobov je obmedzený, ich svet je akoby uzavretý a z pohľadu ostatných môže pôsobiť hrozne ľahko rozbúrateľne, striktne, nemenne, osamotene. V skutočnosti sú to presne tie pocity, ktoré si duša potrebuje uvedomiť, pretože toto presne ona spôsobovala v minulom živote iným a aby pochopila, čo spôsobila, vrhla sa do toho rovnakým spôsobom. Presne si zvolila túto istú cestu, povedala by som, že si ju udelila ako trest. Je tu jednoducho prítomná veľka karmická záťaž a snaha duše prostredníctvom jedného života splatiť čo najviac karmických dlhov. A niektoré duše si takúto cestu volia aj dobrovoľne, ako cestu pokory, milosti, akoby sa z toho nášho zemského pohľadu zavreli niekam do ašrámu v Indii. Len toto je podstatne realistickejšia skúška ako ten ašrám, a o to viac účinná.
Potom je tu ešte druhá možnosť toho, čo sa udialo, a to najmä vtedy, ak sa dieťa javilo „normálne“ a akoby „zničoho nič“ sa u neho prejavil autizmus. Tu môže ísť o určité preľaknutie duše. O jej rozhodnutie, že tu vlastne nechce byť. Duša akoby sa v nejakom momente rozhodla vzdorovať svetu, inkarnácii, ľuďom, spoločnosti, láske, všetkému. V tomto momente je možné hľadať príčinu v súčasnom živote, súčasnej inkarnácii a s najväčšou pravdepodobnosťou práve v rode a rodovej línií. Dieťa na seba môže preberať rolu nepriznaného či mŕtveho člena rodu, alebo jednoducho môže vzdorovať voči svojej vlastnej matke, jej spôsobu bytia a jej spôsobu uvažovania, konania a starostlivosti. Takéto dieťa sa, jednoducho povedané, zasekne a nechce sa nijakým spôsobom podvoliť životu, nechať sa viesť, veriť, užívať si, tešiť sa. Páčil sa mi úryvok jednej slovenskej veštice k tomuto, a to ten, že autizmus si dieťa nevedome volí ako útek od reality, má silné karmické väzby, a to najmä k matke, a odmietaním stravy a lásky sa určitým spôsobom snaží pomstiť ľuďom okolo seba a zároveň „zrušiť“ súčasnú inkarnáciu. Naozaj si to zoberte – nevie empaticky reagovať na potreby druhých, nezvláda zmenu, nevie prejaviť svoje potreby, zdieľať emócie, zážitky, správať sa primerane. Prítomná je agresivita, samota, výbuchy zlosti, fóbie. Keby nešlo o autizmus, hovorili by sme tu o extrémnom strachu zo života.
Ak chcete hľadať príčinu, jednoznačne musíte pátrať v minulých životoch, karmických zväzkoch s blízkymi členmi rodiny (najmä teda matkou) a v období ranného detstva, zhruba do 7 rokoch života, kým je dieťa ešte napojené na energetický systém matky. Tam sa môžu skrývať cenné informácie. A síce som to vo vlastnej praxi nezažila, takého klienta som nemala, ale verím tomu, že aj autizmus je možné zmeniť (,špeciálne ak ide o rozhodnutie urobené zo strachu v tomto živote), ak sa človek rozhodne žiť.
Matka autistu
Matka autistu, alebo vnímajme ju ako primárne starajúcu sa a zaangažovanú osobu, má s autistom veľmi silné karmické a duchovné puto. Duše sú prepojené či už v dobrom alebo v tom zlom. Nestretli sa náhodou a sú pre seba extrémne dôležité, pretože správanie a konanie jednej ovplyvňuje správanie a konanie druhej v tak intenzívnej forme, v akej to azda v žiadnom inom postavení vzťahu nemáte šancu zažiť. Hovoríme tu o matke primárne preto, že dieťa vyrastá do 7 rokov v jej energetickom poli a ak vidíme, že príčinou autizmu je rozhodnutie človeka, dieťaťa, tak môžeme vidieť aj priamu linku k emóciam a prežívaniu života samotnej matky. Nehovorím, že ona poruchu spôsobila, to nie, ale jej prežívanie života podporilo dieťa v jeho nezdravom rozhodnutí. Je možné, že nebola plne prítomná, že popierala seba, že sa obetovala a dieťa túto formu správania nechcelo opakovať. Ale je tiež možné, že matka je duša, ktorá môže pomôcť a je tu, aby bola mostom napríklad medzi autistom a jeho otcom, z ktorého energie a rodu prichádza tlak, ktorý dieťa nezvládlo a rozhodlo sa odmietnuť túto inkarnáciu. Táto možnosť je však omnoho menej pravdepodobná ako tá prvá, nie je však vylúčená.
Takže, čo s týmto má matka? Jednu formu jej účasti sme už načrtli. Sama buď od reality uniká, alebo sa stavia do role obete, je málo empatická alebo samotárska, nereaguje na potreby dieťaťa, možno nereaguje len na svoje vlastné potreby a je príliš obetavá, alebo je tu ako most a pomocník, niečo ako strážny anjel. V prípade, že autizmus vychádza z rozhodnutia duše, že do tohto života si zvolí túto cestu už vopred a plne vedome, potom je matka účastnou dušou, ktorá sa sama chcela niečo prostredníctvom autizmu naučiť. Mohla byť v minulých životoch autistu prítomná ako vtedajšia podporná sila, napríklad pri niekom, kto šikanoval, mohla byť ona jeho verný priateľ alebo otec, z ktorého pochádzali všetky predsudky, ktoré duša vtedy realizovala a pre ktoré šikanovala (napríklad bohatý otec nenávidí chudobných, opovrhuje nimi, chce, aby bohatí mali svoje prestížne miesta a „plebs“ napríklad nemohol ísť na prestížnu univerzitu a jeho syn niekde na Harvarde potom šikanuje spolužiaka, o ktorom zistí, že pochádza z chudobnej rodiny bez histórie, z rodiny uprchlíkov alebo prisťahovalcov, bez šlachtických predkov a tak podobne). Tiež však matka s minulým životom autistu súvisieť nijako nemusí, hoci tiež sa to stáva menej často, ale je určite potrebné, aby duše medzi sebou mali špeciálne puto, vibráciu, lásku, inak by túto skúšku spolu nezvládli (a to platí aj v prípade, že matka dá dieťa do ústavu alebo sa rozhodne s ním nebyť, má to silné následky tak či onak).
Čo sa teda učí duša matky? Vo veľmi veľkej miere sa učí presne to, v čom je autista „ochudobnený“. Učí sa tolerancii, empatii, láskavosti, láskavým prejavom, pokore, úcte, rešpektu, zvládaniu záťaže, bezpodmienečnej láske, ústupkom zo seba samej, z vlastného ega a pohodlnosti, učí sa milovať a byť milovaná (áno, a toto je extrémne dôležité!), byť prítomná, byť tu a teraz, žiť bez očakávaní a výtiek, bez ponižovania a hanobenia osudu, bez ostýchavosti a zároveň bez pocitov, že jej patrí celý svet. Je to cesta ľudskosti, veľkosti, lásky a zároveň radosti, ľahkosti a milosti k sebe a svojim potrebám. Matka, ktorá si týmto prejde, sa už vo väčšine prípadov nemusí inkarnovať na Zem nazad, stáva sa buď strážnym anjelom, majstrom, radcom alebo postupuje na inú úroveň. Niekedy si túto úlohu vyberajú práve učitelia, anjeli, majstri, aby získali cenné skúsenosti. Ale to je už iný príbeh.
Členovia rodiny a členovia skupiny
Pri ostatných členoch rodiny a tiež skupiny je veľmi otázne, ako sa k téme autizmu a samotnému autistovi postavia, podľa toho môžete aj veľmi ľahko vidieť lekciu, ktorú sa prostredníctvom neho učia. Niektorí prejdú z presvedčenia, že ho treba dať niekam, kde mu rozumejú, do pochopenia a lásky. Iní prechádzajú do lásky a pochopenia z pozície ignorácie a popierania reality. Cesta ďalších vedie cez opovrhnutie, pocit, že ich „gény“ sú nejaké zlé, prechádzajú si hanbou, skrývaním sa, obhajovaním seba (a toto mávajú veľmi často napríklad starí rodičia, lebo sa cítia vinní za dedičstvo, ktoré v génoch posunuli). Ale aj pre týchto ľudí, nech je tá cesta akákoľvek, je stretnutie s autizmom veľmi cennou životnou a aj duchovnou skúškou ich vyspelosti a láskavosti. Pri niektorých by sa dalo dokonca hovoriť o lekcii hrdinstva či hrdosti. Každopádne, nikoho to neminie, ibaže pri týchto členoch rodiny a skupiny je pomerne jednoduché vylúštich ich skúšku a pritom podiel mávajú na situácii len veľmi malý.
Členovia rodiny majú často vplyv iba na to, keď ide o rozhodnutie autistu utiecť z tejto inkarnácie. A aj to len preto, že sami si nedopriali svoj život, v podstate trpeli určitým spôsobom rovnako ako toto dieťa, niečo im bolo odpreté, niečo si odopierali, niečo potláčali alebo vytesnili. V tomto duchu to potom naozaj prechádza cez jednu generáciu, niekedy až dve, aby to ten ďalší potomok rodu mohol prostredníctvom seba otvoriť a tému liečiť. Vtedy tu o spolupatričnosti hovoriť môžme, ale aj tá padá iba na „hlavy“ starých rodičov, prípadne prarodičov. Málokedy s tým majú čo do činenia napríklad súrodenci alebo širšia rodina. Tam už sme naozaj iba v úrovni tých, ktorí sa prišli poučiť, niečo naučiť, ale nemusia niesť vinu ani hnev. Ten im nepatrí a patrí inam, do pôvodu problému. A ten môžeme odhaliť iba vtedy, ak sa v ňom hrabeme, rýpeme a hľadáme. Postupne, pomaly, s neistým výsledkom. Ale dá sa to.
Riešenie
Ako teda riešiť túto poruchu z duchovného hľadiska? Tentokrát vám nepoviem žiadnu afirmáciu, lebo by nemala absolútne žiaden účinok. Každý, kto prichádza do kontaktu s autistom by si mal postaviť „konšteláciu“ sám za seba a hľadať korene svojej úlohy v celom mechanizme, systéme. Ak ide o samotného autistu, tam môže o pomoc požiadať jeho rodič, prípadne prarodič, ale ani to nie je zárukou, že dieťa liečiteľa pustí do svojho systému a odhalí pravdu. Najväčšia pravdepodobnosť je, že by sa podarilo autistu ovplyvniť prostredníctvom jeho matky. Ak sa matka rozhodne riešiť tento problém na duchovnej úrovni, je možné s tým pohnúť. Samozrejme, od prípadu k prípadu.
Takže ak niekoho takéhoto poznáte, alebo autistu doma máte, prosím, neberte to ako bezvýchodiskovú situáciu, hľadajte možnosti aj v duchovnej oblasti, hľadajte liečiteľov, ktorým veríte, ktorým načúvate, a skúste sa v tom pohrabať. Možno zistíte, že práve ten váš prípad je menný. A ak nie, aspoň vám môžu informácie pomôcť rozpoznať v tejto situácii jeden úžasný dar rozvoja a rastu. Ja vám budem držať palce a zároveň vám posielam veľa lásky, pochopenia a pokory.