Opäť sa aj v dnešnom blogu pozrieme na psychosomatiku z pohľadu jednotlivých emócií a toho, kde sa nám z dlhodobého hľadiska usádzajú na tele a aké choroby môžu spôsobovať a akým spôsobom. Tentokrát si rozoberieme strach, trpkosť, pomstu, krivdu a sklamanie.
To, čo sme si nepovedali v prvom blogu a čo vám mnohým chýbalo, spíšem rovno na začiatok tohto blogu. Choroba nie je náš nepriateľ, je vyústením našich vlastných myšlienok a emócií. Takže ak sa choroba už objaví, je na nás samých, aby sme si uvedomili a prijali zodpovednosť za to, že ju tu máme a že sa nám snaží niečo povedať. O ničom inom, len o nás samých. Takže v prvom rade, my sme tí zodpovední. Prvým krokom je prijať zodpovednosť za to, že sme si chorobu privolali. Rovno odstráňte zo svojho slovníka a myšlienok rolu obete, ktorá fňuká, že práve teraz, keď má konečne víkend alebo keď je konečne voľno a pekné počasie, tak ona, chúďa, musí byť chorá. Rovno sa zbavte pocitu, že musíte obviniť všetkých nezodpovedných rodičov spolužiakov vášho dieťaťa, ktorí pustili svoje deti do školy či škôlky choré. Zastavte ten film pred očami, kde si spomínate na to dieťa so zeleným sopľom v detskom centre alebo na toho uchrchľaného uja v rannom autobuse. Vy ste ten, kto je za svoju chorobu zodpovedný. Bodka.
Keď túto predikciu prijmete, skúste sa pohĺbiť do svojho vnútra a prísť na to, aké pocity a myšlienky mohli k tejto chorobe viesť. Často pomáha samotná emócia z tej choroby. Keď si uvedomíte, že choroba je akoby nakopenou emóciou, tak na povrchu choroby musí byť tá istá emócia ako je v jej úvode, v jej podlaží. Ak ste teda naštvaní, že prišla choroba práve teraz, keď ste mali k-o-n-e-č-n-e voľno, tak je jasné, že ste si spustili chorobu prílišným stresom. Ak začínate premýšľať o tom, kto to priniesol a že to je určite toto alebo ono, najskôr bude za ňou pocit obete. Alebo možno len hľšadáte vinníkov za svoj stav, vždy a všade.
Následne si odsledujte pocity počas samotnej choroby. Ako vám je, ako sa cítite? Chce sa vám plakať? Chcete, aby tu boli druhí pre vás? Chcete, aby sa o vás starali a obsluhovali vás? Ste naštvaní? Melú sa vo vás pocity, že všetci sú nanič a len vás zneužívajú? Čo to je? Ako to vyzerá? Aký obraz z choroby máte? Mne sa napríklad stáva, že keď si chcem pomenovať daný pocit, ide mi v obraze lepšie ako v slove. Takže ja svoju chorobu viem popísať, tú emóciu za ňou, napríklad tak, že sa cítim zahnaná do kúta. Alebo že sa cítim ako mŕtva na zemi, že lapám po dychu. Aj týmto spôsobom môžete ísť, lebo je tiež výborným indikátorom toho, čo sa stalo. Keď ste zahnaný do kúta, znamená to čo? No jednoducho ide niekto cez hranice, máte strach, ustupujete. Keď ste na zemi ako mŕtvola, potom ste bezmocný, bezvládny, vysilený alebo dochrámaný. Čo z toho sa vás týka?
Ďalším krokom je uvedomiť si, prečo konáte v negatívnom vzorci. Ako by ste chceli konať reálne a prečo si to nedovolíte? Použijem to zahnanie do kúta. O čom teda môže byť? Môže byť o tom, že máte reálne strach. Ak máte strach, znamená to, že robíte niečo proti sebe, plne vedome, lebo sa bojíte, že ak to neurobíte, príde väčší trest. Je to bežné pri ženách, ktoré sa boja o stratu lásky, podpory, pozornosti a istoty a preto napríklad manžela neustále obskakujú a potom sa preťažujú. Alebo je to bežné aj u žien, ktoré chcú prostredníctvom starostlivosti a pozornosti kontrolovať svojho partnera a keď sa on chystá odísť, lebo už nechce a nevládze a nájde si napríklad milenku, tak sa im vyhráža a zaháňa ich do kúta svojou zlosťou a zlobou, aby si na neho nerobili viac nárok, že sa cíti zneužitý. Tieto ženy sa tak tiež cítia ako obete a zároveň majú pocit krivdy. Vždy je to niečo za niečo. Ustupujeme, sme v negatívnych vzorcoch, lebo nevieme a nepoznáme svoj vlastný pozitívny zámer. Sme kritický, lebo chceme byť lepší. Ale kritizujeme druhých. Prečo? Lebo máme strach, že nevieme ako byť lepší, takže využívame taktiku, že ich znížime a my sami budeme vyzerať lepšie. Vždy, vždy je to niečo za niečo. A keď konečne odhalíte, čo to je, čo to vlastne chcete, čaká vás nová cesta – prísť na to, ako to dosiahnuť pozitívnym spôsobom.
Takže dnes ideme do hĺbky, aj s príkladmi, do týchto emócií: strach, trpkosť, pomsta, krivda a sklamanie.
Strach
Strach je veľmi problematická emócia, ktorá môže byť ako opodstatnená tak úplne nezmyselne vyhrotená, o čom by vedeli hovoriť ľudia s panickou poruchou, tetaniou alebo úzkostnými stavmi. V nejakom momente života sa so strachom stretne každý z nás, ale treba si uvedomiť, že strach ako taký nie je vhodný pre náš život, ak v ňom prežijeme viac asi ako 2-5 percent svojho života. Potom začína mať deštrukčné účinky. Ak je strach jednou z vašich primárnych emócií alebo vzorcov správania, potom žijete v neustálom napätí. Vnútorné napätie vedie k žalúdočným vredom, tráviacim ťažkostiam, crohnovej chorobe, syndrómu dráždivého čreva, rôznym nervovým poruchám, k vysokému krvému tlaku, vypadávaniu vlasov a podobne. Strach ničí imunitný systém, pretože pri každom návale strachu sa do krvi vyplavujú hormóny, ktoré zrýchľujú pulz, zvyšujú tlak, zrýchľujú metabolizmus a vyvolávajú napätie vo svaloch. Pre mňa osobne bola veľmi zaujímavá informácia v knihe o pôrodoch, v ktorej autorka spomína skúsenosti sestier, že ženy, ktoré prežívali počas pôrodu obrovský strach a následne im bola napríklad indikovaná sekcia, mali maternicu sfarbenú do biela (ako keď je človek od strachu celý biely, alebo keď vám od strachu príde na odpadnutie – maternica je odkrvená, nemôže tým pádom byť uvoľnená a fungovať = vypudzovať prirodzene dieťa).
Strach človeka drží v napätí a zabraňuje mu konať. Zároveň ho paralizuje a odstriháva od života. Človek nedôveruje svetu, spoločnosti, nedôveruje životu a nechce žiť. Nedokáže však urobiť nič pre to, aby to zmenil. Je v akomsi vákuu. Vie, čo by chcel, ale nedokáže to. Strach z niečoho tým pádom privádza presne tú skúsenosť, ktorej sa bojíme. Strach zo zlyhania prinesie zlyhanie. Strach zo samoty prinesie samotu. A pomedzi to si vyčerpáme dôležité zdroje a zásoby energie na to, aby sme sa vyhli tomu, čoho sa bojíme. Vymýšľame milióny stratégií na to, ako strach objísť, že vôbec neinvestujeme energiu do života, nie sme tu, nie sme teraz, nie sme nikdy, sme v nejakom vzduchoprázdne a na seba a svoj život sa dívame zhora a máme strach sa vrátiť tam dole, do toho tela, čo sa zvíja na zemi, nemá kontrolu, nemá oporu, nemá nič.
Takže čo je hlavným zdrojom strachu? Nedôvera. Nedôvera je to, čo za celým strachom visí. Nedôvera v seba, v život, v ľudí. Nedôvera, že dokážem žiť, nedôvera, že chcem žiť, že mám prečo žiť, že viem, kto som, mám na niečo nárok, že mi môžu byť splnené potreby. Veľmi často strach vychádza z rodu a rodovej línie alebo potom vychádza zo samotného spôsobu narodenia sa. Na panickej úzkosti sa podieľajú duchom či fyzicky neprítomné matky a ich matky a ich matky, ktoré tam vzadu prežili nejakú traumu, reálnu, život ohrozujúcu a dodnes ju nepustilil. Tiež býva zdrojom aj minulý život, minulý zážitok, ktorý je tak silný, že v energetickom poli pretrváva dodnes, aj v inom tele a v inom živote. Na strach reálne nie je dôvod, ak pozeráte tvárou v tvár životu a máte nádej a vieru. Potom strach nemá miesto, lebo viete, že sa o seba postaráte a že život / vesmír / Boh vás neopustili a sú tu vždy a stále pre vás.
Takže cestou von zo strachu je VIERA. Viera v život, v seba a v ľudí. Akékoľvek negatívne alebo agresívne myšlienky voči svetu, ľuďom, spoločnosti a životu, budú plodiť len a len ďalší strach. Druhou úrovňou je stanovenie si zdravých hraníc a vytváranie harmonických vzťahov. Lebo môžete byť akokoľvek nad vecou, ak si pustíte do života ľudí, ktorí vám tento pokoj narúšajú, potom stále máte ten istý problém, len v bledomodrej farbe. Tvárite sa zbožne a že milujete svet, ale nemilujete v prvom rade ani seba, nie to ešte svet v celej jeho nádhere. Keď nemilujete seba, nemáte hranice a zase nechávate druhých, aby trhali kúsky z vašej duše v presvedčení, že aspoň niečo dobré po vás ostane. Tu nemá nič „dobrého“ ostávať, tu máte byť vy ten kto je to dobré, po vás a vašom živote, vašej esencii má zostať stopa. Ale keď tu nie ste, žiadna stopa neostane, iba letmý pocit, že tu niekto ešte mal byť, ale v skutočnosti nikdy ani nebol. Jediné čo robil, bolo to, že sa pripútaval k hmote, ktorou sa obklopoval, aby získal pomyselnú istotu. Ale aj lipnutie vedie k strachu. To je však nový druh strachu – strach zo straty niečoho, čo reálne máme. Ale tiež sme si ho spôsobili sami.
Pomsta
Prečo sa vôbec niekto rozhodne pomstiť tomu druhému? Zo skúseností s klientmi, ak opominiem nejaké rodinné vzorce alebo karmické záťaže, by som povedala, že za celou pomstou tkvie ego až narcistická porucha osobnosti. Každý klient, s ktorým som sa stretla a ktorý mal v sebe koncept pomsty, mal pocit, že pomsta bola správnym krokom. Niektorí ju ľutujú krátko po tom, ako pomstu vykonajú, iní vytesnia pocit viny a hovoria si ešte dlhé roky, že na svoju pomstu mali právo. Niektorých pomsta je tak horúca, iných môže byť chladná až chladnokrvná. V každom prípade, takýto človek má pocit, že mu ten druhý zobral niečo, čo mu patrilo a že to bol on, on a on, kto spravil vlastne chybu a túto pomstu si zaslúži. Celý koncept pomsty býva postavený na hlavu.
Poďme na začiatok tejto schémy. Človek žije v niečom, čo mu nie je príjemné, ale väčšinou o svojej situácii veľmi dobre vie a pozná ju, vie ju racionálne zhodnotiť a vedome pomenovať. Keby to tak nebolo, skĺzol by do pocitov obete a skôr by sa tváril bezmocne. Takto moc však má. Bez moci neexistuje pomsta. Potrebujete mať nejaký nástroj prostrendíctvom ktorého tú pomstu vykonáte. Potrebujete silu, stratégiu, potrebujete logiku. Takže tu je človek reálne veľmi aktívny v tom, ako pomstu snová alebo koná a prežíva, aj keď je pomsta kutá za horúca a je spontánna. Každopádne, tento človek vedel, čo sa deje a nepáčilo sa mu to od začiatku. Jeho ego si však vravelo, že celú situáciu zvráti, že to je inak, že má nádej, že je tak dokonalý, dobrý, výborný, tak správny, že jemu sa nestane to, že by to takto ostalo. Mal pocit, že toho druhého zmení, otočí, že svojou, najčastejšie láskou, ho obráti správnym smerom. Za pomstou býva zbožnosť, pocit, že ja som lepší, duchovnejší, že viem lepšie, že ten druhý je pomýlený a potrebuje moje vedenie. Za cnosťou lásky a pokory sa skrýva nabubralosť a ego, obrovská dávka egocentrizmu. Tým, že tam je táto forma manipulácie, skôr či neskôr sa človek stretne s tým, že sa mu niekto nepodvolí. Keby sa mu podvolil, sme zase vo vzorci tyran – obeť, kde tento človek hrá tentokrát tyrana a nie obeť. Ale keďže sme v pomste, musíme vedieť, že na druhej strane sa nám neobjavil ani tyran, ani obeť, ale že tam stojí človek, čo proste nechce a pravdepodobne má veľmi podobný problém s egom alebo naopak s hranicami, ktoré sa práve rozhodol si poriešiť.
Takže čo sa stane? Vy, ako ten zbožný a všetkému lepšie rozumejúci a láskyplný človek narazíte na odmietnutie. Narazíte na to, že to, čo vám ten druhý hovoril myslel vážne a nemieni ustúpiť a nemieni vám nič dať späť. Takže vám vlastne neopätuje vašu lásku, pozornosť, vaše dary. Nedá vám nič z toho, čo ste chceli dostať, keď ste sa k nemu takto správali. Hádam nikoho neurazím, keď tento vzorec prirovnám k náboženstvu, aspoň v niekdajších dobách – ak nesledujete dobro, ste vyhnaný z raja, beng, pomsta. Už nie sme rovnocenní, už nie sme bratia, ten druhý je ten, čo dar milosti a lásky odmietol, zaslúži si ísť do pekla. V novodobej spoločnosti to je o tom, že niekto si myslí, že má patent na život a nerešpektuje to, že druhý chce život podľa seba, aj keby sa plietol hneď na piatich frontoch, nemá právo mu zasahovať do jeho rozhodnutí. Takže keď vy ako ten zbožný človek pocítite odmietnutie, nahneváte sa. Nahneváte sa, že ste bol odmietnutý, že vaše skvostné dary boli ohrdnuté. Narastá odpor, narastá bolesť, narastá zlosť, pocit krivdy, zrady, odmietnutia. Všetko sa vo vás melie a máte pocit, že ten druhý vás len využil a že vy ste v tom nevinné, že ste boli použitý ako nástroj a to si zaslúži pomstu. A máte to tu. Ego, ohrdnuté ego, pomsta. Geniálne.
Keďže tu nemám filozofovať nad tým, kde a prečo pomsta vznikla, len som vám chcela ukázať ten vzorec, tú chybnú súčiastku v premýšľaní, musím sa posunúť k tomu, čo reálne pomsta spôsobuje. Keďže tam máte ego a chcete si ho udržať, musíte vypnúť všetky ostatné emócie, špeciálne potlačený je pocit viny, zrady, bolesti. A tieto pocity sa potom usadia niekde v tele. Napríklad, ak je v tom celom citeľný najmä hnev, objaví sa dušnosť, zadúšanie sa hnevom, horúce líca, vysoký tlak, neschopnosť nadýchnuť sa. Niekedy dokonca môžete zažívať štikútku, abnormálne častú alebo pálenie žáhy. Ak ide o zradu a bolesť, najčastejšie to pôjde do chrbtice a môže vás to až obmedziť v pohybe. Akoby vám telo hovorilo, že sa máte vrátiť do toho momentu a rozpustiť to, inak sa nepohnete ďalej. Veľmi časté sú neurologické problémy a problémy spojené s mozgom, hlavou, bolesťami hlavy alebo bolesťami v oblasti šije. Môže sa objaviť aj infarkt, ak je bolesť silná a náhla a pomsta je reakciou na ňu. Bodnete niekoho priamo do chrbta alebo ho bodnete priamo do srdca – presne tam sa to prejaví potom vám = nesiete vinu za jeho srdce vo svojom a vinu za jeho chrbticu vo svojej. No a potom je tu tá hlava, to ju totižto obviňujete z tej kalkulácie, z toho, že toto vyviedla. Akoby sama mohla bez vás 🙂
Trpkosť
Trpkosť je predzvesťou. Prejavuje sa presne tak ako znie – buď ako tŕpnutie nejakej časti tela alebo ako trpkosť v ústach, pocit kovovej pachute, prípadne nejakej inej formy pachute v ústach a na jazyku. Trpkosť vychádza z toho, že nejakým spôsobom vám nebol prejavený rešpekt. Buď vám alebo vašim potrebám. Dovolili ste to. Je to však iba prvý náznak, že by ste mali niečo začať robiť s tým, že vás tí druhí nerešpektujú. Máte čas, máte príležitosť, mali by ste sa rozhýbať. Miesto na tele, ktoré tŕpne, je tým miestom, ktoré s týmto súvisí. Jest, ak vám tŕpne tvár, líce, pusa, potom by ste mali hovoriť, lebo tu stojí energia, práve tu stojí, tu je to to, čo môžete pustiť a ono sa to uvoľní. Ak tŕpne ruka, môžeme hovoriť o tom, že by ste mali tvoriť, zobrať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk alebo by ste sa mali venovať nejakej činnosti, možno napísať sťažnosť, ak vám brnia prsty a máte tendenciu ťukať do stola. Zbytočná trpezlivosť, len píšte. Ak tŕpnu nohy, musíte sa pohnúť, inak to nepôjde.
Trpkosť, ak je dlhodobá, prechádza do tráviaceho traktu a trakt spomaľuje. Môžete si ju predstaviť podobne ako prášok ílu, ktorý sa dáva na hnačku. Keď ho pužívate mimo problémov, ktoré máte, potom sa trávenie umelo zastavuje, nefunguje dobre, nastupuje plynatosť alebo rôzne bolesti z nepohyblivosti. Aj trpkosť prináša nepohyblivosť do tráviaceho traktu a z toho vyplývajú ďalšie možné ochorenia. Tiež môžu nastúpiť aj bolesti hlavy, stuhnutosť alebo nedbanlivosť voči sebe či druhým. Môžete prejsť až do štádia, že je vám všetko jedno a to len preto, že máte pocit, že už nikto a nikdy a nič vám nebude venovať pozornosť. A to už sú patologickejšie stavy trpkosti, to už je trpkosť ktorá súvisí so zneužitím, seba a zdravia, životnej energie a esencie. Tam idete do polohy mŕtvoly a spúšťate si choroby, v ktorých môžete povedať, že už je to aj tak všetko stratené, všetko je to jedno a vám už nikto nepomôže. Tu nie je ani tak dôležité, aká choroba to je, ale ako ju prežijete. A v tomto momente ju prežívate tak, že je koniec a nádeje niet.
Sklamanie
So sklamaním v živote pracujeme už od obdobia vzdoru. Tam si môžete všimnúť aj patologické reakcie, ktorým rodičia naučili svoje deti. Buď že majú potláčať sklamanie, svoje potreby, svoj hnev, frustráciu, chtíče. Nikto nás neučí, ako správne pracovať s tým, keď sme sklamaný, aké máme mať stratégie na to vysporiadať sa so sklamaním. Ak sú rodičia špeciálne prísni, potom dieťa predpokladá, že bude vždy a zakaždým sklamané, že nikto ho nevníma, nepočuje a dokonca ho ani nepoľutuje, ak mu je to ľúto. Človek potláča smútok a smútok práve narastá. Človek takpovediac nosí hlavu v smútku, sťahuje sa, je depresívny, skľúčený, úzkostný a má vo všeobecnosti strach zo života. A to kvôli pár sklamaniam, s ktorými sa nesprávne vyrovnal a ktoré sa za roky rokúce nabalili do obrovských rozmerov.
Sklamanie je emócia, že sme nedosiahli to, čo sme chceli. Ale chýba tu alternatíva. Chýba tu to B) = nedostali sme a čo teraz? Takže nemôžeme si kúpiť hračku, ktorú veľmi chceme, lebo nemáme peniaze. A to je všetko? To je konečná? Tam končia moje potreby? Nikto to ďalej nerieši? Aké to je, keď tam niekto je, vysvetlí to láskavo a pomôže vám zdolať to sklamie, že je to smutné, ale teraz sa nedá, aj keď veľmi chcete, ale že si môžete kúpiť niečo menšie alebo si na to našetriť alebo požiadať na narodeniny, požiadať Ježička, spôsoby sú a existujú, ako si naplniť svoje potreby. Alebo potom vás niekto naučí rozlišovať, čo je dôležité a čo nie, ale nie umelo, ale skutočne, po čom túžite, čoho sa môžete vzdať, ako to celé v živote je, ako to funguje, že máte na výber. Je v poriadku, že nemôžeme mať všetko, aj to, že nás to hnevá. Ale čo ak to je tak, že všetko mať môžeme, len to chce správnu stratégiu a čas? Cítite ten rozdiel? Cítite, akú silu a možnosti to dáva, keď ste vypočutý? Keď niekto rieši to, že ste sklamaný?
Sklamanie je primárne o tom, že tí druhí vás nevidia. Nevidia a nepočujú vašu bolesť. Ingorujú ju, ignorujú vás. Nejde o to, aby vás podporili, aby pomohli, aby niečo urobili, aby to riešili. Ono tu naozaj stačí to, že vás niekto vidí a počuje a na nejakej úrovni vám dovolí to vyjadriť. Keď sa o sklamaní rozrozprávate, často si nájdete to riešenie, ako zo sklamania von. Sledujte to na deťoch. Dajte im možnosť a riešenie sa okamžite dostaví a sklamanie nahradí radosť. Takže pozornosť, riešenie. A nielen od druhých, ale aj od seba k sebe. Lebo to je azda ešte dôležitejšie. Keď si sami doprajete tú pozornosť, doprajú vám ju druhí a nebudete musieť spadnúť do chorôb a neduhov, akými sú depresie, letargie, obmedzenia pohybu alebo zmyslových funkcií na akejkoľvek úrovni. Pretože práve to sú dôsledky sklamania.
Krivda
Ak si sklamanie necháte dlho pre seba, ešte si ho aj opakujete a neustále omielate situáciu, v ktorej vám bolo ublížené alebo vám nebola prisúdená patričná pozornosť, zarábate si veľmi vedome a veľmi dlhodobo na pocity krivdy. Krivda je zničujúca emócia, naozaj katastrofálna. Krivda prináša do života autonehody, nehody, úmrtia, lebo človek v sebe nesie ten vzorec, ten ukrivdený pocit, že by azda aj bolo najlepšie tým druhým, keby umrel, že im je aj tak na obtiaž, aj tak ho nikto nemá rád. Trochu za tým môžete vidieť ego, trucovitosť a nedostatok pozornosti z detstva, ktoré sa človek snaží kompenzovať v dospelosti. Nech je ako chce, ukrivdený človek je človek v roli malého dieťaťa, nie dospelého, a zároveň starca, ktorý leží na smrteľnej posteli a vyvoláva všetkým svojim príbuzným, že by mali prísť, keby sa uráčili, lebo tu už dlho nebude. Krivda je emócia, kde človek vlastnou smrťou vydiera druhých, aby sa mu venovali, aby ho pochopili a aby s nim žili. Lenže s krivdou sa žiť nedá a s ukrivdeným človekom o to menej.
Takže čo s tým? Ako s tým pracovať? Najlepšie je uvedomiť si zodpovednosť za to, čo sa vám stalo a pochopiť, prečo sa to stalo, aký je váš podiel zodpovednosti na danej situácii. Samozrejme, ak to pochádza z rodu a krivda je prenesená, musíte hľadať hlbšie a krivdu ponechať u toho predka, ku ktorému patrí a sám sa od toho pocitu oslobodiť. Oslobodenie od krivdy je jediná možnosť ako s krivdou pracovať. Ak tak neurobíte, zožerie vás, všetko vo vás sa stiahne, budete chradnúť a vysychať a napokon si privodíte chorobu, z ktorej nebudete mať chuť vyviaznuť živý. Ak s vami niekto zle zaobchádza, potom sa musíte pozrieť do seba, prečo sa vy sami k sebe takto správate, prečo to dovolíte. Prečo neodídete?
Druhí ľudia sú v tomto prípade iba zrkadlom toho, ako pristupujete sami k sebe a čo si o sebe vy sami myslíte, ako sa prežívate. Zmeňte svoj vzťah k sebe a zmení sa vaše okolie. Rešpektujte seba a svoje potreby, druhí naskočia na to isté a začnú sa s rovnakým rešpektom k vám staviať. A aj tu je cestou láska k sebe. Ste súčasťou tohto sveta, tohto vesmíru, zaslúžite si byť prijatý, zaslúžite si žiť v súlade so sebou a svojou cestou. Máte na to plné právo. Máte plné právo žiť tak ako chcete. Vymažte nenávisť a hnev za staré udalosti, lebo tie boli odrazom toho, ako ste sa k sebe správali vtedy, vy ste si týchto ľudí a udalosti pritiahli. Teraz to môže byť inak. Ak chcete. Poďakujte za skúšky a začnite odznova. Ďakujte, modlite sa, odpúšťajte, verte a milujte sa. A rozpustia sa vám aj mnohé ďalšie emócie, nielen táto stará a nahromadená krivda.
Ak potrebujete pomôcť zistiť príčinu svojich vlastných zdravotných problémov, neváhajte sa mi ozvať. Výklad kariet spojený s preliečením je výborným spôsobom ako na tom začať postupne pracovať a jednotlivé vzorce a presvedčenia pomaly rozpúšťať. Nehovoriac o rodinných konšteláciach, ktorými Vás rada tiež prevediem buď na diaľku alebo online. Sú tou najúčinnejšou technikou, s akou som sa dodnes stretla. Verím, že Vám pomôže rovnako ako mne.