Dnes sa na psychosomatiku pozrieme priamo z pohľadu jednotlivých emócií a toho, kde sa nám z dlhodobého hľadiska usádzajú na tele a aké choroby môžu spôsobovať a akým spôsobom. V tomto blogu budeme rozoberať len časť z nich, ďalším emóciam sa budem venovať v ďalších častiach blogu. Tentokrát sa pozrieme na smútok, hnev, kritiku, žiarlivosť a vinu.
Smútok
Smútok je tichým zabijakom. Z pohľadu rodinných konštelácií vidíme smútok ako niečo, čo nás oddeľuje od života a drží nás v minulosti. Buď nás drží pri niekom, komu pomáhame znášať jeho osud, ak je príliš bolestivý a jeho straty sú prisilné, alebo nás drží pri niečom z našej vlastnej minulosti, kde sme si nedokázali pomôcť, nedokázali urobiť veci inak, alebo nedokázali niečomu zabrániť. A to sa nedeje iba na vonkajšej úrovni, že nám niekto zomrel, že sa stalo nejaké nešťastie, alebo že sme sebe či niekomu inému ublížili. Deje sa to aj na vnútornej úrovni, že sme si nechali urobiť toto alebo tamto a že sme sa nerozhodli inak, nepostavili hranicu alebo neodišli včas. Koreňom smútku však nie je negatívna udalosť alebo negatívna emócia, ale naša reakcia na ňu. Aká bola reakcia? Žiadna.
Smútok vychádza z nehybnosti a produkuje aj nehybnosť našej životnej sily. Tak ako vidíme, že sme niekde v minulosti uviazli, (v konšteláciach doslovne vidíme, ako človek nehybne stojí a pozerá niekam na zem so smutným sklopeným zrakom), tak aj v nás sa v tej chvíli zastavil život. Smútok nie je ako bolesť, smútok nie je ako žiaľ, smútok je predzvesťou toho, čo poznáme pod pojmom depresia. Smútok je niečo ako splín. Keby som si to slovo nasilu rozložila, urobím si z neho „smú“ (smieť) a „tok“, čo pre mňa v prenesenom význame toho, čo chcem povedať, znamená, že nám smeli zobrať tok, smeli nám zobrať vietor z plachiet, zastavili sme sa, nehýbeme sa, nerobíme nič. A to doslovne nič. Keby sme so smútkom pracovali, sú dve cesty – jedna vedie do minulosti a prežitku traumy a druhá do motivácie a budúcnosti. V jednom aj druhom prípade ide o rozhýbanie energie.
V smútku energia stojí. Životná energia, životná esencia stojí. Stojí život. To znamená, že v jednom zo základných a dlhodobých dôsledkov smútku sú ochorenia obličiek (podľa tradičnej čínskej medicíny tu aj máme centrum životnej esencie). S tým následne súvisí aj sila = vápnik napríklad, ktorý sa prejavuje lámavosťou vlasov, nechtov alebo aj kostí. Zranenia na kostre alebo rednutie kostí má často pôvod práve v smútku. Tak isto, na mentálnej úrovni, nakoľko človek nechce riešiť a vypol sa od tej negatívnej skúsenosti, vypol svoje emócie, rovnako vypína aj svoje vnímanie, myslenie, rezignuje z reality a aj z aktívnej tvorby budúcnosti. Je letargický, je neistý, v konečnom dôsledku tu môžeme vnímať prejavy ako parkinson (ak sa tie emócie derú na povrch a človek ich nechce pustiť) alebo demenciu (ak sa derú na povrch, ale človek nechce, aby boli viditeľné) alebo v niektorých výnimočných prípadoch môže dieťa prevziať smútok nejakého z predkov a prejsť si do autizmu, ale to iba v prípade, že za smútkom je strach z agresivity alebo nejaká vražda, vina, niečo tam proste musí byť ešte pod povrchom.
Najlepšou cestou, ako smútok rozpustiť, je ísť cez traumu, lebo smútok vznikol ako bezmocná reakcia na niečo alebo niekoho, čo sa však muselo diať dlhodobo. Sú tu emócie ako to, že toto už nikdy nezmením, všetci sú proti mne, vždy to takto bolo, vždy to takto bude. Človek sa pre to, čo sa stalo v minulosti vzdáva svojej budúcnosti a ostáva letargicky postávať niekde vo vzduchoprázdne. Takže buď terapeuticky spustíme a odhalíme traumu, necháme človeka, nech si prežije bolesť, utrpenie, bezmocnosť, tie silné emócie za smútkom, alebo, ak je to možné, ho postavíme do jeho moci. Túto druhú možnosť môžete využiť vtedy, ak ten človek má aspoň alkú takú motiváciu, nejaké svetielko v živote, niečo, čo ho baví. Dá sa to vtedy, ak napríklad mal smutné detstvo ale už má svoju rodinu a je možné ho tým pádom od tej starej terapeuticky oddeliť a napojiť na prúd života v budúcnosti cez jeho deti. Ale čo je podľa mňa efektívnejšie je vyriešiť ten blok, tú traumu, zasiahnuť ten bod, ten moment a akoby doň pichnúť, aby sa tá blokáda uvoľnila. Výborná na smútok je práve akupunktúra, a to aj na depresiu alebo pocit nedostatku životnej energie (čo býva tiež dôsledkom vyčerpania alebo neschopnosti zmeniť veci, len to nebýva tak dlhodobo hromadený smútok). Pri smútku naozaj pozor, lebo pri smútku hrozí časom depresia. A akonáhle nastúpi depresia, určite vám začne slabnúť aj pečeň. Ale o tom nabudúce.
Hnev
Hnev je na rozdiel od smútku veľmi aktívnou energiou, ohnivou energiou, ktorá však nenašla svoj cieľ. Je to ako muž pripravený do akcie, ktorý nemôže nájsť svoj cieľ alebo vyvrcholenie pre svoju akciu. Či už tu vidíte ako obraz vojaka v boji, ktorý nenachádza svoj pluk či protivníka, alebo v obraze vidíte muža, ktorý nedokáže dôjsť k uspokojeniu, je to stále tá istá energia, tá istá frustrácia, tá istá bolesť a stiahnutosť. Hnev je energia, ktorá sa potrebuje rozpínať a v tejto rozpínavosti musí nájsť svoj cieľ, na ktorý sa konkretizuje, do ktorého sa vsiahne, cez ktorý sa prejaví. Ak ten cieľ neexistuje, dochádza k explózií, výbuchu a veľkej strate životnej energie, ako negatívnej tak so sebou hnev berie všetko, aj tú pozitívnu energiu, a ostáva po ňom prach a púšť. Druhou možnosťou je, že hnev je vnútorný a tým pádom spôsobuje vnútorné výbuchy presne tohto istého charakteru, ale na vnútorných orgánoch človeka. Pri hneve treba mať na pamäti to, že tam, kam sa energia nasmeruje, tam pôjde, a to v prípade potláčania aj v prípade uvoľnenia.
Z pohľadu zdravia je vždy lepšie, ak hnev prejde do výbuchu. Ale aj tak, výbuch nie je konštruktívny, výbuch ničí vzťahy, výbuch ničí život a životné prostredie okolo človeka, čo má za dôsledok iné emócie a esencie, ktoré následne po výbuchu do človeka prenikajú a usádzajú sa v ňom. To môže byť ako krivda tak kritika tak aj vina. Každopádne, na zdravie to má menej ničivé dopady než keby sa hnev hromadil vo vnútri tela a nešiel von. V takom prípade je to rovná cesta k vypestovaniu si vredov, výrastkov alebo myómov, prípadne rakovinových nádorov, ak takýto hnev trvá príliš dlho a nikto si ho nevšíma a nerieši ho, tvári sa, akoby neexistoval. Taký návalový hnev, nespracovaný a silný, sa v tele prejaví skôr ako nejaké puknutia a praskliny – či už cievne alebo vystupujúci žily, kŕčové žily (v prípade dlhodobých návalov), prasknuté cievy, infarkty alebo prasknuté sliznice (špeciálne pri vyprázdňovaní sa toto deje, ak nám telo dáva výstražný prst, že niečo neprežívame tak, ako by sme potrebovali, ale je tam hnev na to, čo sa nám deje, ktorý potláčame).
Potom są treba pozrieť na tému, ktorá nás hnevá. Ak ide o partnerské vzťahy, bude sa hnev zdržiavať v párových orgánoch a niekde pri srdci. Ak ide o tému financií, tak sa to bude držať niekde v oblasti konečníka. Ak je to hnev v štýle frustrácie, myšlienok, nenávisti, tak potom sa bude udržiavať v oblasti hlavy, prípadne aj v oblasti krku a dutín, ak je to návalový hnev z komunikácie (najčastejšie vidíme prechladnutie, nádchu, alergie, smrkanie, kýchanie, hlieny, sople). Ak však ide o hnev z toho, že nám bolo ublížené a dlhodobo sme sa dostávali do pozície, že nevieme veci zmeniť, aj keď sme sa snažili to zmeniť, tak potom tu naozaj môžeme hovoriť o pestovaní si vredov a nádorov. Tento hnev býva najhorší, býva dlhodobý, býva zničujúci a spaľujúci. Inak pri tomto hneve si môžete všimnúť prvé príznaky v podobe vysokého tlaku, vysokého cholesterolu, extrémneho výkyvu apetítu (nechutenstvo alebo občerstvo), prípadne je prítomné rýchle zadýchanie sa spojené s očervenaním tváre v oblasti spánkov a líc. Tiež tu môže byť pálenie žáhy, ale tam už musí byť aj krivda, inak nevznikne. To isté platí pre pálivé vyprázdňovanie, tam je určité potešenie v týraní / týraní sa.
S hnevom sa pracuje dobre. Treba ho dostať von alebo ho pochopiť, záleží v akej forme ho máte. Von musí ísť ten akútny, rýchly a spaľujúci, aby vám nárazovo nezničil a nepopálil vnútornosti a nerobil tak živnú pôdu pre baktérie (aj také vaginálne mykózy mávajú pôvod práve v hneve na partnera, ktorý nebol prejavený, špeciálne, ak sa nám nepáči sex s týmto partnerom, alebo sa cítime zneužité). Takýto hnev treba vybiť do vankúša, vykričať alebo ísť robiť niečo, čo nerobíme radi a robiť to dovtedy, než sa neupokojíme (napríklad rúbanie dreva sa odporúča alebo drhnutie sporáku a podláh, nech tam máte prejavené aj to násilie, keďže cieľom, reálnym cieľom hnevu je násilie). Ten dlhodobý hnev treba pretaviť do obrany a násilia. Treba pochopiť, kde chcete zaútočiť a ublížiť tomu druhému, tomu, kto stojí oproti vám. Lebo hnev je vlastne to, že si nedovolíte útok, nedovolíte uspokojenie z agresivity. Takto treba pochopiť prečo a nájsť jej konštruktívnu ventiláciu a spôsob, ako jej dať priechod. Aj za cenu toho, že zničíte to, na čo ste boli zvyknutí.
Kritika
Kritika sa vie veľmi často prejaviť ako dušnosť. Neschopnosť slobodne dýchať. Najmä ak ide kritika smerom k nám, potom sa cítime, akoby sme boli v okovoch. Čím je ostrejšia, tým máme väčší strach, okovy sú pálivejšie a stiahnutejšie. Kritika ako taká vyvoláva neustále viac a viac pocitov viny, znechutenia, smútku, pomsty. Ak je kritika otočená smerom k nám, našim prirodzeným postojom je zbaviť sa jej, lebo ide ako lavína, vidíme ju ako niečo nepríjemné a bolestivé. Je to ako brániť sa útoku nožom. Ak ho odhadneme včas, neporeže nás. Ale ak ho neodhadneme včas a od útočníka neodídeme, potom sa kritika zaryje hlboko do srdca alebo aj do rúk či nôh, čo môžeme vidieť pri mladých so sebapoškodzovacími sklonmi (často pracujú na nejakej úrovni aj s témou kritiky, sebakritiky, pocitu nedostatočnosti).
No ale to je kritika, ktorá ide zvonku a u nás vyvoláva nějaké pocity. Pre nás je v tomto blogu dôležitejšie naše vlastné nastavenie, to znamená kritika samého voči sebe alebo kritizovanie druhých. Ak kritizujeme samého seba, sme si útočníkom aj obeťou a platí to, že sa to prejavuje buď na rôznych formách sebapoškodzovania ako anorexia, bulímia, rezné rany, vystavovanie sa nebezpečenstvu alebo bolesti, alebo že kritika spustí ďalšie emócie, ktoré už nie sú takto viditeľné a spôsobujú najčastejšie tráviace alebo potom dýchacie problémy. Strach z kritiky útočí na srdce. Vina spojená s pocitom kritiky ide na žalúdok, ak sa týka partnerských vzťahov alebo vzťahu k rodičom (špeciálne k matke), potom tu vidíme problémy s močovým mechúrom. Ale táto kritika býva akoby problém, ktorý zastiera hlbší problém, hlbší program, a to program strachu či viny.
Celkovo aj kritika, ktorú smerujeme k druhým ľuďom, býva niečím, čo je produktom inej emócie alebo iného vzorca. Čo nás núti kritizovať? Čo nám to robí, keď kritizujeme druhých? Veď si to zoberte, ak kritizujete, poukazujete na to, že tí druhí robia niečo zle, čo znamená, že vy ste ten lepší, vy to robíte dobre, vy si niečo zaslúžite (najčastejšie pozornosť). Takáto kritika funguje ako privolávanie niečoho zlého tým druhým, ako zaklínadlo, ktoré sa však v určitom momente otočí proti vám, ak ho je veľa. Kritika je deštrukčná ako pre toho, kto ju vysiela, tak pre toho, kto je na druhej strane a prijme ju za svoju (a nechá, nech mu spustí programy v jeho tele). Kritika sa môže prejaviť tak, že si do života privoláte nejaké nehody, úrazy, nečakané a nepríjemné udalosti. Napríklad aj seknutie v krížoch je nahromadená kritika a neustále frflanie na niekoho alebo na niečo. Z hľadiska tela sedí najmä v hlave, takže akékoľvek neurologické ťažkosti sú spojené často práve s ňou.
Žiarlivosť
Úžasný program. O čo vlastne ide? Čo cítite, keď žiarlite? Lebo aj žiarlivosť ako taká je produktom niečoho iného. Stojí za ňou to, že niečo nemáte a druhý to má a vám sa to zdá nefér, že on to má a vy nie. Alebo potom je žiarlivosť spojená s nedôverou a s tým, že niečo máte a niekto druhý, kto je lepší z nejakého dôvodu, tak vám to môže vziať. Alebo že sa vám nedostáva dostatočnej pozornosti a toho, čo si zaslúžite. Rovno v tomto momente uvediem, že žiarlivosť je extrémne detská téma a s dospelým životom nesúvisí. Dospelý človek, ktorý je vedomý a ktorý je schopný tvoriť svoj život, predsa má všetky možné príležitosti, skúsenosti a nástroje na to, ako si splniť sny. Ak má dospelý človek dostatočnú sebahodnotu, potom ani to, že by mu niekto zobral partnera, nevníma ako svoje zlyhanie, a ak áno, iba do miery, že okej, niečo som prehliadol, musím sa poučiť, ale vníma to ako chýbajúcu kvalitu, chýbajúcu esenciu alebo potrebu niečoho iného. Žiarlivosť vychádza zo strachu. Strachu dieťaťa o lásku rodičov.
Takže žiarlivosť v dospelom živote je problém. V detskom svete ju môžeme riešiť cez lásku a potvrdenie. Ale ak to nejde, treba sa pozrieť na rodičov, prečo sa dieťa necíti dostatočne hodné lásky, alebo prečo, aj keď my máme pocit, že mu lásku dávame, tú lásku necíti. Čo je za tým? Pretože akonáhle sa žiarlivosť objaví v neskoršom živote, môžete si byť istý, že by som vás ako terapeut poslala pozrieť sa do minulosti a do vzťahu s rodičmi. Kto tam žiarlil, prečo tam nemáte sebalásku, prečo ste si neistý, prečo projektujete potrebu lásky matky do svojho partnera. Kde je to zapletenie?
Samozrejme, žiarlivosť nemusí byť viditeľná a človek sa trápi sám. Lebo je dospelý, lebo rozumovo vie, že o nič nejde, ale aj tak ho to spaľuje. Žiarlivosť tak ide do oblasti v okolí srdca a pľúc, páli nás v pažeráku a často aj v žalúdku. Je to taká trpko-horúca príchuť, ťaživý kameň, ktorý nevieme prehltnúť, slzy nám idú do očí, cítime aj hnev a oslabujeme si ňou pečeň. Keď sa chceme žiarlivosti zbaviť a týchto nepríjemných pocitov tiež, potom to dáme za vinu niekomu druhému alebo sa nahneváme a tým nasmerujeme našu vlastnú emóciu do orgánov, ktoré s týmito emóciami súvisia, takže buď ideme do nádorových ochorení alebo zase dušnosti alebo do nezvratných ochorení. Ak si žiarlivosť neuvedomujeme, ale nechávame jej voľný priebeh, potom vždy prechádza do emócií ako hnev, obviňovanie, odsudzovanie alebo závisť, čo sú emócie deštruktívnejšie. Tam už naozaj konáme akoby sme niekoho vedome poškodzovali a to sa k nám vracia ako bumerang v podobe napadnutých orgánov, na ktorých sa nachádza nejaký defekt, ale taký dlhodobo sa rozvíjajúci a dlhodobo sa liečiaci.
Vina
Emócia viny je akoby na vás niekto vylial chemikáliu s pomalým rozleptávajúcim účinkom. Veľmi často sa stáva, že pocity viny pochádzajú od predkov a od toho, čo sa im stalo v minulosti. Čím vážnejšia udalosť, čím osobnejšia, tým väčší pocit viny. Najhoršie bývajú v tomto prípade úmrtia malých detí, ak došlo k nejakému pochybeniu alebo nehode zo strany rodičov, tiež je tu potom vina za krádež, zradu, smrť druhého človeka, ak sme sa k tomu nejako pričinili. Vina býva veľmi častá u potomkov nemeckých generálov z druhej svetovej vojny ale potom aj u potomkov tých, ktorí prežili holokaust a boli jednými z mála, ktorí toto môžu povedať. Podobne sú na tom potomkovia vojakov, ktorí s vojnou neúshlasili a museli zabiť, aby sa zachránili, alebo tých, ktorí kvôli režimu zradili iných, dopomohli im k poprave, väznici alebo k vyhosteniu a úmrtiu ich rodiny či zhabaniu majetku. Toto sú témy, preto ich píšem, ktoré sa neprejavia na generácií detí a niekedy dokonca ani vnúčat a vinu otvárajú skutočne až vnúčatá alebo pravnúčata, jest súčasná generácia. Hanba, vina, nenávisť voči sebe, to všetko potom ide ruka v ruke a človek nevie, kde sa to tu vzalo.
Ako som napísala na začiatku, vina rozleptáva. V akomkoľvek zmysle a na akomkoľvek mieste. Musíte hľadať presne čo sa stalo, aby ste pochopili, prečo sa usadila na tom-ktorom orgáne. Vie sa prejaviť ako vrodený defekt na tele, nejaké postihnutie, zakrivenie, zakrpatenie orgánu alebo končatiny. Ako sa hovorí „niekto nesie vinu“ a to je v tomto prípade doslovné – niekto z rodu na svoje plecia, do svojho života prijal túto vinu a cez svoj životný príbeh, svoje problémy alebo svoje telesné nedostatky, túto vinu spláca. Vina ničí život. Vina prevzatá od predkov vám nedovoľuje žiť váš vlastný život, je tam rozhodnutie, že svoj život obetujete pre prečistenie rodu a „splatenie viny“. Vie o tom ten človek čo vinu nesie? S veľkou pravedpodobnosťou áno, lebo sa rozhodol z lásky k rodu a vzhľadom na svoju karmu, toto bremeno vziať na seba. Ale môže sa jej rovnako aj vzdať, hoci takýto proces býva niekedy naozaj náročný. Človek sa cíti, že ak to nesplatí, postihne jeho rodinu nešťastie, alebo bude sám z rodu vyhostený.
Ak si vinu spúšťate v súčasnom živote cez svoje vlastné životné rozhodnutia, potom ňou tiež veľmi často trpia až tí po vás, vaši potomkovia. Človek sám o sebe s pocitom vlastného zlyhania a viny nedokáže pracovať. Väčšinou hľadá únik a v tomto úniku potláča vinu do nevedomia, tvári sa, že sa nič nestalo a tým to prenáša na svoje deti. Cestou ako spracovať vinu je uvedomiť si zodpovednosť. Prijať zodpovednosť za to, čo sa stalo, ale iba v miere, ktorá je adekvátna. Jest vždy 50% a 50%. Znie to síce kruto, ale ukazuje sa to na konšteláciach aj v takých prípadoch, kedy pocitom viny napríklad trpí šofér, ktorý spôsobil smrteľnú nehodu pre niekoho zo svojich blízkych alebo pre neznámeho. Čo teraz napíšem, viem, že nie je pre každého a som si plne vedomá toho, že môžu existovať aj výnimky, ale píšem to, čo sa ukázalo počas terapii – ten, kto pri takejto nehode zomrel, zomrieť väčšinou chcel, kvôli niečomu. Preto sa tieto energie stretli, preto jeden prežil a druhý nie. Takže pri vine treba pracovať so zodpovednosťou, spravodlivosťou a nebrať na naše plecia niečo, čo nie je naše. Ak tak neurobíte, postupne sa priblížite smrti a budete trpieť do tej miery, do ktorej si sami nad sebou vyrieknete „spravodlivý trest“.
Ak obviňujete niekoho vy, a teda nie, že vy sa cítite vinný ale cítite, že vinu nesie ten druhý, potom je tu viditelná rovnaká schéma, ale čo to robí zdravotnému stavu u vás je skôr podobné hnevu, nenávisti, boju. Tá energia nie je leptajúca a ťaživá, je skôr spaľujúca a ťaživá, pretože chcete spravodlivosť hneď a ona buď neprichádza alebo prichádza veľmi pomaly. Tu je potrebné rovnako pracovať na spoluzodpovednosti za vzniknutú situáciu, práve prijať ten podiel svojej „viny“ = svojej zodpovednosti za to, čo sa stalo a ako to dopadlo. Ak tak neurobíte, ste na najlepšej ceste k vredom (nespravodlivosť, krivda, hnev) alebo zápalovým ochoreniam a ochoreniam imunitného systému či krvotvorby.
Ak potrebujete pomôcť zistiť príčinu svojich vlastných zdravotných problémov, neváhajte sa mi ozvať. Výklad kariet spojený s preliečením je výborným spôsobom ako na tom začať postupne pracovať a jednotlivé vzorce a presvedčenia pomaly rozpúšťať. Nehovoriac o rodinných konšteláciach, ktorými Vás rada tiež prevediem buď na diaľku alebo online. Sú tou najúčinnejšou technikou, s akou som sa dodnes stretla. Verím, že Vám pomôže rovnako ako mne.